Story of my life 5

Ahojte :). Dúfam, že sa vám nový príbeh zatiaľ páči a v postate teraz sa to začína rozbiehať.. Enjoy ;)

Po mesiaci

„Budeš mi chýbať“ objíma ma na rozlúčku Josh a mne sa tisnú slzy do očí.

„Veď aj ty mne.. Nikdy nezabudnem, čo všetko si pre mňa spravil“ hovorím mu, pričom sa mu cítim byť tak veľmi zaviazaná..

„Ale už by si s tým aj mohla prestať, nemyslíš?“ smeje sa zo mňa, lebo o tom takmer vždy hovorím.“
„Ja viem, ale keď“ začnem, no on ma hneď preruší.

„Rád som ti pomohol“ pozerá na mňa s úsmevom.

„Veď ja viem.. A asi by som už mala ísť“ hovorím, pričom na letisku hlásia môj let.

„Asi áno. No nezabudni mi napísať, keď tam prídeš.

„Neboj, určite ti napíšem hneď, ako budem mať wifi“ uškŕňam sa a ešte raz sa objímame.

„Tak sa drž a uži si to. Zaslúžiš si to“ žmurkne na mňa.

„Ďakujem Josh. Aj ty si tu na seba dávaj pozor a nabudúce si neber do svojho tajného úkrytu len tak hocikoho“ štuchám ho do ramena a obaja sa smejeme.

„Takú spolubývajúcu ako si ty asi už nenájdem“ skrivil sa mu úsmev do čudnej grimasy.

„Ale choď“ doberám si ho.

„Christy, mám ťa rád, veď vieš.. Tak sa nezapleť len tak s hocikým, dobre?“

„Sľubujem, že si dám pozor.. A napokon, idem tam pracovať a nie si hľadať frajera“ uškŕňam sa a Josh len prekrúti očami.

„Vieš ako som to myslel.. Teda aj keď nikdy nevieš..“

„Dobre, tak už dosť o tom. Aaa mala by som už asi naozaj ísť.“

„Mala by si.“
„Tak sa teda maj a see you soon Josh“ hovorím a ešte mu vlepím rýchlu pusu na líce.

„See you soon Christy“ povie so smutným úsmevom a ja sa mu pomaly vzďaľujem, aj keď si ešte posledný krát zakýveme.

Sedím v lietadle. Premýšľam. O čom? O veľa veciach. Napríklad  o tom, ako veľa sa toho zmenilo. Krátko po tom, čo sme sa s Joshom začali intenzívnejšie stretávať a ja som u neho prvý krát prespala, teda lepšie povedané vtedy, keď ma „zachránil“ pred dažďom, keď som bola úplne na dne, som sa asi po týždni zvažovania jeho návrhu o presťahovaní sa prišla na to, že je to naozaj dobrý nápad a keď raz mama prišla domov s nejakým cudzím chlapíkom už som toho mala naozaj dosť a tak som sa zbalila a odišla. Keď som zaklopala Joshovi na dvere, privítal ma s otvorenou náručou a s tým, že vedel, že si to ešte rozmyslím. Mama sa mi potom ešte pár krát snažila dovolať, no nezdvíhala som. Potom som jej poslala stručnú smsku, že žijem a že nech ma už nechá na pokoji a moje slová boli vyslyšané. Od vtedy sa mi už pre istotu radšej ani neozvala. Bola som rada, pretože som sa v nasledujúcich posledných týždňoch školy, snažila myslieť len na moju maturitu, ktorá ma čakala a tak som sa aspoň trošku učila. Počas toho som si zároveň našla aj prácu. Prácu, o ktorej som už dlho snívala a ktorá mi mala zabezpečiť to, že sa už sem nebudem chcieť opäť vrátiť. Poslala som im svoje CV + nejaké informácie, ktoré si vyžadovali. Potrebný kurz som si robila už minulého roku, keď som chcela ísť taktiež pracovať mimo Anglicka, no akosi to nakoniec nevyšlo. No tohto roku áno. Budem totiž animátorka v 5* hoteli a to rovno v Španielsku! Jedna z mojich vysnívaných krajín a ja tam práve teraz idem, sedím v lietadle, ktoré sa práve odlepuje od zeme a ja len dúfam, že všetko bude v poriadku a tak ako má byť.

Hotel sa volá Iberostar Malaga Playa, Andalúzia. Je to dosť veľký hotel a vyzerá naozaj úžasne. Teda vyzerá tak na všetkých obrázkoch, ktoré som doteraz videla.

No ale to je teraz jedno..

Takže v škole som úspešne zmaturovala na jednotky, dvojky a aj trojku som nakoniec dostala, no to mi až tak veľmi neprekážalo.

No a za ten mesiac som taktiež získala niečo veľmi cenné a to moje priateľstvo s Joshom. Trávili sme spolu veľa času a tak sme sa oveľa lepšie spoznali, no a teraz? Teraz sme už pomaly ako brat so sestrou. Veľmi mi pomohol čo sa týka toho bývania, no taktiež vo veľa iných veciach či už v škole alebo mimo nej. On je ten jediný, ktorý mi bude chýbať. Popravde asi jediný z celého Anglicka..

O tomto okamihu som snívala už naozaj veľmi dlho. Odísť niekam preč, veľmi ďaleko, kde ma nikto nebude poznať. A práve teraz sa mi to začína plniť, konečne! Aj keď tak trochu ešte stále neverím, že naozaj odchádzam, no tá radosť vo mne ten strach a všetko ostatné prevalcovala. Už nech som tam..

Po príchode na letisko, som si vzala svoju batožinu a hľadala som človeka, ktorý ma tam mal čakať. Medzi tvárami a ceduľkami, ktoré daní ľudia držali som teda hľadala svoje meno, či názov hotela.. No akosi nič. Je možné, že na mňa zabudli? Alebo?.. Nie, nie, na to ani nemyslím. Hryziem si nervózne do pery a sledujem ľudí, ktorí sa vítajú so svojimi známymi či ako ľudia z hotelov vítajú svojich hostí. Hala sa pomaly vyprázdňuje, keď v tom zrazu.

„No rýchlo, inak nám ju ukradnú do iného hotela“ prekrúcajú očami dvaja chlapi a vyťahujú svoju ceduľku, pričom ja hlavu nakloním tak, aby som na ňu videla.

„Bingo, prišli po mňa“ pomyslela som si naradostene, keď som zbadala svoje meno napísané na ceduľke a tak som rýchlym krokom zamierila k nim.

„Dobrý deň, som slečna Hamiltonová“ predstavím sa slušne a podávam si s nimi ruku.

„Slečna, ospravedlňujeme sa za to meškanie, ale mali sme menšie technické problémy s autom“ hovorí mi jeden z nich.

„Alebo si skôr zabudol dotankovať“ smeje sa druhý, čo tak trošku rozosmeje aj mňa.

„To je v poriadku, nečakala som až tak dlho.“

„Tak teda dobre. Ja som mimochodom Rodrigo Sanchez, asistent hlavného manažéra a toto je..“

„Ja som hlavný sprievodca, ktorí ma v podstate na starosti výlety a rôzne akcie hostí hotela, Pete“ predstavil sa mladý usmievavý chalan a podali sme si ruky. Vyzeral milo a dosť pojašeno a pán Sanchez práve naopak, trošku konzervatívnejšie, v stredných rokoch.

„Dobre teda, tak sme sa už zoznámili a môžeme ísť, však?!“ položil si pán Sanchez rečnícku otázku, na ktorú samozrejme nečakal odpoveď a tak sa otočil a mieril k východu.

„Toho si nevšímaj, dnes nemá svoj deň. Tak vitaj v Španielsku“ uškrnul sa Pete a zobral mi kufor.

„Ďakujem“ povedala som a tak som ich nasledovala do auta.