25/11/2013

Friendship

„As we grow up, we realize it becomes less important to have a ton of friends, and more important to have real ones.“

Asi takto by som mohla vystihnúť môj aktuálny pohľad na priateľstvo. Trošku som vyrástla, zmenila pohľad na svet a ľudí okolo mňa a práve preto, by som teraz chcela napísať o niečom, čo je pre nás tak veľmi dôležité, aj keď si to poniektorí v dnešnej dobe nevedia vážiť.. A naozaj je v tomto citáte veľa pravdy! Nie je dôležité mať tonu „priateľov“ či už na Facebooku alebo v partii.. Oveľa dôležitejšie je totiž mať priateľov, na ktorých sa môžete kedykoľvek spoľahnúť a zavolať hoci aj o polnoci..

Pár dní dozadu som v autobuse stretla jedného môjho kedysi kamaráta a krátko potom som sa tak trochu zamyslela.. Človek, ktorého som kedysi mala tak rada, dokázala som sa s ním porozprávať o čomkoľvek, chodili sme spolu von, vystrájali sme spolu rôzne veci..
A teraz? V tom autobuse som ho videla cca po roku a on sa zmohol na jedno jediné a prosté „Ahoj!“ Rozmýšľala som teda nad tým, ako veľmi sa zmenil on, a ja tiež, a uvedomila som si, ako veľmi sa ľudia dokážu odcudziť a po rokoch či mesiacoch si už dokážu len pozdraviť.. Už to nie je o tom, ako veľmi sme si pred tým rozumeli.. Jednoducho sme sa po čase nestretávali až tak často, obaja sme boli zaneprázdnení a nevedeli sme si na seba nájsť čas.. No keď tak nad tým teraz rozmýšľam, viete čo? Úprimne, aj keď som pred tým s daným človekom strávila veľmi veľa času, už mi nechýba.. Osobne si myslím, že každý človek, ktorého stretneme/rozprávame sa s ním, má v našom živote určitý význam.. Či už nám dá nejakú radu alebo sa nás niečo zaujímavé opýta a my sa nad tým následne zamyslíme.. Každý JEDEN, nám do nášho života niečo prinesie či nás na niečo upozorní, kvôli čomu sa neskôr môžeme vyvarovať rôznych chýb. Stretnutie s každým človekom v našich životoch má svoj význam a dôvod! Rola môjho kamaráta sa v mojom živote už možno skončila, možno sa naše priateľstvo niekedy obnoví, neviem.. No nateraz som sa naňho ešte na chvíľu, sediac v tom autobuse, pozrela a usmiala sa.. Spomenula som si totiž na všetky tie naše pekné časy čo sme si spolu prežili a taktiež ma naše priateľstvo naučilo pár vecí, ktoré si teraz môžem všímať na iných, pár chybičiek, ktoré mi teraz na ľuďoch vadia, no pred tým nevadili (čo je pre mňa teraz dobre vedieť a môžem sa vyvarovať rovnakých chýb).

Ja osobne nemám rada ľudí, s ktorými som napríklad niekde na nejakej akcii, rozprávame sa, smejeme sa.. A keď sa stretneme po pár dňoch, už ani nevie ako sa volám, ani nepozdraví, ako by sme sa nepoznali.. Alebo ďalší typ „kamarátov“, ktorý ti pozdravia alebo sa s tebou rozprávajú len občasne, lepšie povedané, keď im to vyhovuje.. Noták ľudia, spamätajte sa! Ak sa s niekým nechcem zoznamovať, tak sa nezoznamujem.. Ak sa s niekým nechcem rozprávať, tak sa nerozprávam.. A buď je to tak, že sa rozprávame alebo nie, nič medzi nie je!
Taktiež typ „Facebook-oví kamaráti“. Máme ich okolo 1000, no píšeme si tak možno s maximálne 20-timi. Načo si pridávame ľudí (alebo oni nás), keď potom nemáme záujem sa s nimi nijako inak kontaktovať?! Veď to nemá logiku, či? Čo si o tom myslíte? Okej, možno si niekedy pri mazaní priateľov povieme: „ale čo ak budem niekedy niečo potrebovať a on/a mi s tým môže pomôcť a bla bla bla..“ Nemyslím si, že ak sa s daným človek nekontaktuješ dlhú dobu a zrazu mu napíšeš s tým, že od neho niečo potrebuješ, tak ti pomôže.. Asi nie, keďže si na teba už možno ani nepamätá a ak aj áno, tak si pomyslí, že niečo potrebuje, tak sa zrazu ozve?! Takto to asi nefunguje..
A čo priatelia, ktorí sa tvária, že sú vašimi najlepšími kamarátmi a pritom vás ohovárajú pred všetkými.. Niečo potrebujete a nemôžete sa im dovolať, či zrazu robia niečo, čo nepočká a je vždy dôležitejšie ako vy? Ľudia, ktorí si na vás ledva nájdu čas a jediný, kto sa musí prispôsobovať ste vždy vy? Tak počkať, počkať... Toto nie sú priatelia.. Teda sú, ale falošní..
Taktiež partie, ktoré vám do vášho života vôbec nič neprinášajú a ak už áno, tak je to len alkohol či drogy, ktoré pomáhajú aj tak len na chvíľu.. Partia vás volá von len vtedy, ak si s nimi niečo dáte.. Ak nie, tak ani nemusíte chodiť.. Tak to asi nie.. Aj keď tu teraz nechcem nič kázať..
Chcela by som len poukázať na pojem „skutoční priatelia“, ktorí si v dnešnej dobre niektorí možno mýlia s inými výrazmi..
Nech si hovorí kto chce, čo chce.. Podľa mňa je priateľ človek, za ktorým môžeš prísť kedykoľvek s čímkoľvek, môžeš sa mu vyrozprávať, vyplakať, či zasmiať sa s ním na hocakej blbosti. Človek, s ktorým tráviš svoj čas a aj keď sa možno vidíte len raz za čas, vždy vieš, že je tu pre teba.. Človek, ktorého keď stretneš, nemusíš sa na nič hrať, môžeš mu povedať hocičo, formou akou len chceš, on to pochopí.. Môžeš sa naňho spoľahnúť..
Ja osobne mám okolo seba takýchto ľudí niekoľko a o niektorých z nich dokonca môžem povedať, že sú ako moja rodina.. A či už sú to kamaráti/kamarátky zo základnej či strednej školy, ľudia, ktorých sme spoznali cez iných kamarátov, ľudia, ktorých sme spoznali v zahraničí, či hocikde inde..
Je jedno či sú bohatí alebo chudobnejší. Je jedno či bývajú 5 minút od nášho domu alebo 500 kilometrov od nás.. Nezáleží na tom, či ich vídame každý deň alebo len raz za mesiac..

To stretnutie s nimi nám vždy zlepší náladu, vyčarí úsmev na tvári a čo viac, máme sa radi a nikdy na nich nedáme dopustiť a aj napriek všetkému čo o nás vedia, nikdy nás neopustia a preto si vážme, že ich máme, lebo sú jednou z najcennejších vecí v živote :).

18/11/2013

Forever 29

Taaak a je tu posledná očakávaná časť.. Viem, že ma za takýto koniec asi zbijete, ale takýto koniec som plánovala už od začiatku, takže tak.. Bude to dojímavé, takže slzy sú povolené (nemusia to byť potoky, ako keď som to písala ja :D).. A chcem vás ešte poprosiť, aby každá/ý jedna/jeden z vás mi k tejto poslednej časti nechal/a komentár, každý kto to čítal, nech viem, či sa vám príbeh a záver páčili.. Prosííííííííím :).. Tak a teraz už rýchlo čítajte.. Enjoy the last chapter ;)


O pár rokov neskôr
„Ocíí“  vbehla mu Lily do náruče a on ju zdvihol a zatočil ňou.
„Ahoj princezná!“ dal jej pusu a následne aj mne.
„Akoto, že si už doma?“ pýtam sa ho prekvapene, keďže sme práve prišli s Lily zo školy a on mal mať nejaké fotenie v meste..
„Fotenie sa zrušilo a tak mám dnes viac času na rodinu, no nie je to skvelé?!“
„Supeer.. Tak teda poď so mnou, ukážem ti, čo sme dnes robili v škole“ ťahá ho Lily za ruku a on len s úsmevom pokrčí plecami a uteká za ňou hore schodmi..
„Ahoj oci“ pozdravím mu, keďže som ho poprosila aby postrážil nášho malého 2-ročného Matta, lebo som dnes potrebovala ísť po Lily do školy a taktiež si vybaviť nejaké veci v meste.
„Ahoj, tak aký bol deň?“ pýta sa ma a ja si beriem na ruky malého Matta.
„Ahoj mami“ hovorí mi trošku skomolene a ja mu s úsmevom dávam pusu.
„Ahoj zlatíčko.. Celkom dobrý, veľa vybavovačiek okolo toho nového vystúpenia, ale inak dobre.. A čo vy dvaja?“
„My sme sa mali výborne! Matt mi dnes ukázal, ako vie skladať svoju novú skladačku a musím povedať, že je veľmi šikovný“ pohladkal ho a Matt sa zasmial a pomrvil mi v náruči.
„Vážne? Tak to je super, som rada, že ste sa zabavili a taktiež ďakujem, že si nám ho postrážil oci.“
„To je v poriadku!“ hovorí mi s úsmevom a dáva mi pusu na líce.
„Už ideš? Mohol si zostať aspoň na čaj“ hovorím mu prekvapene.
„Prepáč dcérka, ale idem domov, je dosť hodín, po ceste chcem ísť ešte nakúpiť, takže na čaj prídem inokedy“ povedal s úsmevom a rozlúčil sa so všetkými..
Šla som teda spolu s Mattom v náruči do detskej izby, odkiaľ sa ozýval veselý chichot Lily a sadli sme si k nim, kde sa hrali.
„Ahoj Matt“ objala svojho malého bračeka Lily a s Liamom sme si vymenili šťastné pohľady.
„Čau krásavec“ nastavil ruku Liam a Matt mu po nej veselo ťapol.
„Aký si mala deň zlatko?“ pýta sa ma po chvíli otecko našich detí a tak sa začína debata o dnešnom dni, do ktorej sa zapojila aj Lily, ktorá začala rozprávať o škole a svojich spolužiakoch a neskôr aj malý Matt svojím bľabotaním a pár základnými slovami, ktoré už vedel..
Večer som uvarila večeru, všetci sme sa spolu najedli a cítili sme sa šťastne, pretože sme boli všetci spolu, čo sa nestáva vždy. Pozreli sme si spolu rozprávku, uložili deti do postele, Liam im povedal rozprávku a po chvíli už obaja zaspali..
Ľahli sme si teda do postele a ja som sa pritúlila k Liamovi.
„Budeš nám chýbať“ hovorím mu trošku smutne, keďže zajtra im začína turné..
„Noták, po týždni som späť, koncertujeme po Anglicku, nie po Európe“ hovorí mi, pričom ma pohladí po vlasoch..
„Sľúb mi, že prídeš“ hovorím mu, pričom mi zrazu pozrie do očí.
„Heey! Azda mi neveríš? Jasné, že prídem.. Budem sa ponáhľať, veď s vami chcem byť čo najskôr..“
„Deti ťa potrebujú a ja tiež!“ hovorím mu, pričom mi steká slza tvárou a on mi ju rýchlo zotrie..
„Soph, ja viem, že ma potrebujete a ty dobre vieš, že by som vás tu len tak nenechal.. Milujem ťa a deti taktiež.. Nedokázal by som bez vás žiť, ste môj celý život! Vy ma držíte nad vodou, dávate mi všetku energiu a robíte ma najšťastnejším na svete!“ hovorí mi a ja v tej chvíli viem, že to myslí vážne.
„Liam, milujem ťa.. A viem, že aj deti ťa zbožňujú, si pre nich vzorom a si skvelý otec! Pre Lily si jej princom a pre Matta si jeho veľký tato, skvelý spevák, ktorý s ním spieva pesničky z rádia“ zasmiali sme sa obaja a ešte viac sme sa k sebe pritúlili.
„Pamätáš na Paríž?“ pýta sa ma s úsmevom a ja na neho prekvapene pozriem..
„Jasné, že sa pamätám! Bolo to úžasné!“ hovorím zasnívane, spomínajúc na naše medové týždne.
„A pamätáš sa aj na našu prvú noc tam?“ pozrel na mňa žiadostivo, pohľadom presne rovnakým, ako predtým tam a ja som hneď vedela, čo má na mysli.
„Myslím, že si na ňu pamätá celý hotel a nie len my“ zachichotala som sa on ma pošteklil.
„Liaam“ povedala som trošku hlasnejšie ako som chcela, lebo som veľmi šteklivá a on dobre vie, že keď ma začne štekliť, hneď začnem kričať a rehotať sa.
„Áno?“ pýta sa nevinne a ja sa snažím zadržať smiech, lebo nechcem zobudiť deti.
„Prosíím prestaň, zobudíme deti“ hovorím a on pomaly prestáva.
„Tak teda dobre.. Ale týmto ich snáď nezobudíme“ uškŕňa sa a rukou ma hladká po nahom tele pod pyžamom.
„Hmm.. Snáď nie“ hovorím mu a a moja ruka taktiež blúdi po jeho tele...

A tak sme si ešte pred Liamovým odchodom stihli užiť podobnú noc Parížu, plnú romantiky a skvelého pocitu, že aj po rokoch sa tak veľmi milujeme!

Ráno sme sa s Liamom všetci rozlúčili, deti ho poriadne vyobjímali a pripomenuli mu, nech sa nám vráti čo najskôr a ja som sa s ním rozlúčila tiež.. No bolo to akési iné lúčenie, než tie doteraz.. Nevedela som prečo, no potrebovala som mu povedať ešte raz, že ho veľmi ľúbim a že mi bude chýbať.. Nasadol teda do auta a ešte raz nám zakýval a usmial sa na nás.. Auto sa pohlo a on tam už po chvíli nebol..

Na druhý deň
„Neznášam tie naše lúčenia“ hovorím Perrie, keď ma prišla pozrieť domov a len tak sme sa rozprávali.
„Ja viem.. Pre mňa to je tiež hrozné.. No tento krát  prídu chalani koncom týždňa domov, takže to bude v pohode, o pár dní sú doma“ hovorí mi optimisticky.
„To je teda pravda“ hovorím a ponáram sa späť do svojich myšlienok a pokračujem v stavaní kociek s malým Mattom..

O týždeň
„Dobre, ahoj“ hovorí veselo Perrie a zloží hovor so Zaynom.
„Tak čo?“ pýtam sa zvedavo, čakajúc spolu s Perrie na chalanov. Dohodli sme sa totiž, že obaja prídu rovno k nám, lebo sa dnes končí školský polrok v škole a tak Lily s Chrisom chceli byť spolu a taktiež malý Matt sa chcel s niekým hrať a tak sme zostali všetci spolu aj s tehotnou Perrie.
„Áno, vraj idú Zayn s Liamom spolu na aute a tak za hodinu, by tu už mali byť.“
„Akoto, že idú na aute?“ pýtam sa zvedavo..
„Neviem, vraj nám to vysvetlia potom“ hovorí veselo a ja sa už neviem dočkať Liama.
Začali sme teda variť s Perrie večeru a pritom sme si pospevovali a deti sa spolu hrali.. V našom dome momentálne vládla rodinná idylka, už sme len čakali na chalanov.. A keď sme odpočítavali minúty a prešla hodina, čakali sme ich na minútu presne, no akosi neprichádzali.. Vysvetlili sme si to zápchou a neriešili sme to..

No po takej pol hodine však Perrie zazvonil telefón a volal jej Zayn..
„Liam asi šoféruje a tak radšej volá Zayn“ pomyslela som si.
„Daj to prosím ťa na reproduktor“ hovorím jej  s úškrnom a ona položí mobil na stôl s úsmevom.
„No kde ste?“ povieme naraz, pričom sa zasmejeme, no v pozadí počujeme akýsi rozruch..
„Jaaa som ho nevidel.. Ani Liam nie.. Musel byť opitý.. Ja nechápem ako sa to mohlo stať“ opakoval zmätene Zayn pomedzi vzlyky.
„Zayn čo sa stalo?“ pýta sa ho vážne Perrie a ja som v tej chvíli už tušila, že to nebude nič dobré a úsmev mi zamrzol.
„Proti idúce auto do nás narazilo, z ničoho nič prešiel do nášho pruhu.. Liam sa to snažil vytočiť, no nemal veľmi kde a tak do nás zboku narazil aaa...“
„Zayn, to bude dobré, len mi povedz čo je s Liamom“ snaží sa ho upokojiť Perrie a ja sa snažím zhlboka dýchať..
„Liam.. On.. Snažili sa ho oživiť a všetko okolo toho.. Ale ono to nepomohlo“ rozplakal sa do telefónu a mne sa podlomili kolená a klesla som na gauč.. Perrie na mňa pozrela a v tej chvíli na mňa zlomene pozrela a rýchlo ma objala..
„Zayn a čo ty, si v poriadku?“ zachytila som ešte jej otázku, no ostatné som už nevnímala.. Myslela som len na ten posledný deň, keď sme boli spolu.. Ako nám posledný krát  zakýval, usmial sa.. Posledná noc s ním a to, ako som v sebe niečo veľmi zvláštne cítila.. Niečo, čo mi našepkávalo: povedz mu, čo pre teba znamená a ako veľmi ho ľúbiš..
Cítila som to.. Cítila som, že niečo sa stane, len som nevedela čo..
Teraz to už viem..
Prológ
„Ouu, si v pohode?“ začula som zrazu za sebou chlapčenský hlas a tak som sa otočila k nemu, no nohy sa mi trochu podlomili a tak ma našťastie chalan stihol zachytiť.
„Poď, radšej si trochu sadni“ povedal ustráchane a ja som si teda sadla späť na obrubník..
„Som v pohode, len sa mi trošku zakrútila hlava“ povedala som a snažila som sa o úsmev, hoci mi z toho bolo nanič.
„Ahaa.. Určite?“ Vyzeráš aj trošku... smutne“ dokončil a sadol si vedľa mňa.
„Až tak to je vidieť?“ opýtala som sa prekvapene.
„Ja to vidím, neviem ako ostatní..“
„A prečo by som ti to mala povedať, keď ťa ani nepoznám?“ opýtala som sa ho a pozrela som mu do jeho čokoládových očí.
„To je teda pravda.. Prepáč, že som bol taký zvedavý.. Inak som Liam“ predstavil sa a podal mi ruku.
„Som Sophie“ potriasla som mu ňou pričom som sa musela pousmiať. Vyzeral naozaj milo..

A tak to všetko začalo..
Teraz sedím na pohrebe a práve táto situácia sa mi vynorila pred očami.. Verili by ste tomu? Naše prvé stretnutie a prvý rozhovor.. Bolo to už tak dávno.. Kto by to bol povedal, že sa tento milý chalan s čokoládovými očami stane raz otcom mojich detí a mojim manželom? Ja teda asi nie, aj keď na mňa zapôsobil hneď v prvom momente..
Obzerám sa naokolo a vidím okolo seba 2 typy ľudí.. Prvý, smútia, pretože zomrel uznávaný hudobník z populárnej kapely, ich kamarát či známy z brandže, idol veľa mladých ľudí, dievčatá plačú a vypisujú mi, ako veľmi im to je ľúto.. Píše sa o tom teraz všade a aj keď to nesledujem, nedá sa to nevšimnúť si..
No a tá druhá skupina ľudí.. Smútime preto, lebo je to člen našej rodiny, najlepší kamarát, mali sme s ním skvelý vzťah..
Naokolo počuť vzlyky, poťahovanie nosom či vidieť len kamenné tváre, tak ako je tá moja s tým rozdielom, že po mojej tvári sa z času na čas skotúľa slza..
Deti otrasené, Lily si opiera hlavičkou o moje rameno, ja ju rukou objímam a tou druhou držím v náručí Matta, ktorý ešte tak celkom nevie, čo sa to tu deje..
Po chvíli sa presúvame na cintorín a spoločne ho pochovávame.. Snažím sa neplakať, hoci to miestami nejde.. Zayn a ostatní ma zozadu objímajú, hladkajú ma chrbte.. Snažím sa nepripúšťať si to až tak, tento týždeň som sa už po nociach naplakala dosť, myslím..
Po tom všetkom mi všetci zaželajú úprimnú sústrasť, pomaly sa rozchádzajú s krútením hlavou a otázkou „Ako je to možné, prečo sa to stalo?“
Je mi jedno čo si myslia.. Chalani s dievčatami berú deti a ja ešte chvíľu ostávam pri hrobe, po chvíli už sama a oni ma čakajú pri aute..
Hádžem svoju ružu dole, na rakvu, pozerám sa na jeho fotku a aj keď viem, že tu nie je, počúva ma zhora a vie, že to čo mu teraz hovorím, je pravda..
 „Pozerám, že osud s nami dobre vybabral, čo? Obalamutil nás tým, že môžeš zomrieť na nejakú zvláštnu chorobu a zariadil to tak, že to bola autonehoda.. Také jednoduché.. No nemusel si nás opustiť ešte tak skoro zlatko.. Malý Matt je ešte malý.. A čo tvoja princezná? S kým sa vyblázni toľko ako s tebou? Svojho ocka nadovšetko ľúbi.. A tvoja manželka ťa taktiež nadovšetko miluje.. Poslednú noc si mi sľúbil, že prídeš.. A aj keď to teraz bolí a bude ešte veľmi dlho, tak trošku sme na to boli pripravení, čo myslíš? Na začiatku som ti povedala, že ťa v tom nenechám a dúfam, že som to aj splnila.. A teraz ti tu môžem sľúbiť, že nikdy nedovolím, aby na teba deti niekedy zabudli, lebo ty budeš navždy s nami, v našich srdciach, spomienkach a budeš nás ochraňovať aj tam zhora..
Tak veľmi mi budeš chýbať Liam! No ja budem navždy spomínať, na naše spoločné chvíle a na to, čo sme si spolu prežili, kde všade sme spolu boli..
A neboj, chalani a baby mi vo všetkom pomôžu a nenechajú ma v tom.. Takže ešte jednu vec, ktorú by som ti chcela povedať..
„Ver tomu, že sa ti tu o ňu postaráme brácho.. Nikdy ju nenecháme samú a čokoľvek bude potrebovať, stačí povedať!“ pridal sa ku mne zrazu Zayn a hoci som nevedela, ako dlho tu už stojí, nevadilo mi to..

„Soph, ešte predtým.. Liam ti chcel dať toto.. Našiel som to v jeho kufri, kde to mal odložené, medzi vecami“ podal mi malú krabičku a ja som ju pomaly otvorila.. Bola tam retiazka, na ktorej bol zavesený prívesok, ktorý pre nás vždy veľa znamenal.. Symbolizuje totiž slovíčko FOREVER.

„Ty si teda číslo Mr Payne“ usmiala som sa cez slzy, ktoré mi stekali tvárou a Zayn ma len ticho objal..

„I promise you, that I will love you FOR EVER darling! A nikdy na teba nezabudnem!“ hovorím a pomaly so Zaynom po mojom boku odchádzame.. Po chvíli sa ešte otočím, pousmejem sa a poviem to, čo mi zostane navždy v pamäti a jeho obľúbené: „See you later.“

13/11/2013

Forever 28

Hi! Takže dnes pridávam predposlednú kapitolu tohto príbehu a tá posledná bude dosť dlhá a veľmi nečakaná, takže sa určite máte na čo tešiť :).. Dúfam, že sa vám táto časť bude páčiť :)!


„Je čas“ oznamuje mi môj doktor, no ja očami stále behám naokolo, pretože Liam ešte neprišiel..
„Neboj sa, určite to stihne“ upokojuje ma Danielle, ktorá momentálne behá medzi izbou Perrie a tou mojou hore-dole, keďže chce byť všade..
„Tak to by som mu radila“ hovorím, pričom prekonávam ďalšiu kontrakciu s tým, že sa začali objavovať stále častejšie a častejšie..
„Tak môžeme?“ pýta sa ma doktor a ja smutne pozriem na Dan.
„Počkajte!“ vbehne dnu zrazu zadychčaný Liam, v ruke má nejaké kvietky, zbadá ma a v tej chvíli sa obidvaja usmievame.
„Teraz už áno“ dávam pusu Liamovi, chytám ho za ruku a začne sa to, čomu sa hovorí prirodzený pôrod...
Po cca pol hodine už počujem naše bábo ako plače a sestrička nám s radosťou oznamuje, že máme dievčatko, pričom mi malú podáva do rúk, zabalenú v malej dečke..
„Ahoj maličká“ prihovára sa jej Liam a mne pri pohľade na tú malú krásu, ktorú držím v rukách vyhŕkne zopár sĺz.
„Je nádherná“ dostanem po chvíli zo seba a s úsmevom sa na ňu pozerám.
„Presne ako jej mama“ hovorí Liam, pričom na mňa žmurkne a ja sa cítim najšťastnejšia na svete.
Po chvíli nám sestrička vezme malú a Liam ma silno objíma.
„Ľúbim ťa Soph, si statočná“ hovorí mi a hladká ma po chrbte.
„Som otec, som otec!“ vbehne do izby zrazu natešený Zayn a skáče takmer po plafón.
„Gratulujem“ objímajú sa s Liamom a vidieť týchto dvoch takto natešených ma robí ešte šťastnejšou.
„Soph a čo ty?“ pribehne ku mne a taktiež ma objíma.
„Máme dievčatko“ hovorí vysmiaty Liam.
„Gratulujem! Vyzerá to tak, že naše detičky budú oslavovať narodeniny v ten istý deň“ hovorí s úsmevom.
„To je skvelé Zayn! A čo máte vy, je Perrie aj malé v poriadku?“ pýtam sa zvedavo.
„Máme chlapčeka a obaja sú v poriadku! Ešte nikdy som sa necítil šťastnejší“ hovorí nám pričom už opäť uteká preč z izby, no po chvíli ho nahradia Dan a El, ktoré nám prídu pogratulovať a sú rovnako nadšené ako všetci ostatní.
„A čo meno?“ pýta sa El.
„Áno, máte už meno? Lebo druhá dvojica má malého Chrisa“ hovoria nám a my sa na seba len usmejeme.
„Myslím, že my máme meno taktiež“ žmurkne na mňa Liam, čím mi naznačí, že meno, ktoré sme spolu vybrali predsa len použijeme.
„Bude sa volať Lily“ hovorím už trošku unavene.
„To je krásne meno Soph.. No a myslím, že by si si teraz mala už trošku oddýchnuť, tak ťa necháme.. Prídeme ťa pozrieť neskôr dobre?“ lúčia sa so mnou baby a ja len súhlasne prikyvujem..
„Chceš aby som šiel aj ja?“ pýta sa ma Liam, no ja mu hovorím, že jeho by som si tu chcela nechať a tak si ochotne ľahne do postele vedľa mňa a tak po chvíli vyčerpaná zaspím..

Hneď na ďalšie ráno, keď som sa zobudila, ešte som len otvorila oči a už ma v izbe čakalo milé prekvapenie.. Všade naokolo balóny, pár plyšákov a vedľa nich sedel na stoličke spiaci Liam, ktorý sa opieral o veľkého plyšového medveďa. Stavím sa, že to všetko mi priniesli chalani, ktorí ma pravdepodobne prišili pozrieť, len som ešte spala.. A Liam tu so mnou asi zostal po celú noc..
Chvíľu som ho teda pozorovala, keď po chvíli sa začal mrviť a aj sa zobudil.
„Dobré ránko“ hovorím mu milo a on sa pozrie mojím smerom trošku dezorientovaný.
„Dobré“ hovorí mi po chvíli, pretiera si oči a vstáva celý dolámaný zo stoličky.
„Spal si tu celú noc?“ pýtam sa ho zvedavo, pričom si sadá na posteľ vedľa mňa.
„Nespal som až tak dlho, no v podstate áno, bol som tu“ hovorí mi a dáva mi pusu.
„A čo si tu teda robil celú noc, keď si nespal?“ pýtam sa vyzvedajúc a on sa usmieva.
„Bol som pozrieť Perrie, tak sme sa trochu porozprávali, bol som pozrieť aj našu malú Lily, je taká krásna.. Najkrajšie dieťa aké som kedy videl“ rozplýva sa.
„Dúfam, že mi ju čím skôr prinesú, už sa neviem dočkať, ako ju budem mať opäť v náručí.“
„Neboj, určite ti ju už čoskoro prinesú“ hovorí mi spokojný Liam.

                  Lily                                                                            Chris
 

Po pár dňoch sme aj s Lily mohli opustiť nemocnicu a celí natešení sme celá rodinka konečne šli domov. Liam sa s ňou celý čas rozprával, hladkal ju a ona sa usmievala.
Nemohla som sa nabažiť pohľadu na ňu, je taká roztomilá! Tieto momenty by som veru nevymenila za nič na svete!
V našom dome sme pre Lily mali už vopred pripravenú izbu, postieľku, ktorú sme si presunuli ku nám do spálne, prebaľovací kútik a všetko ostatné tak, ako sa patrí..
Z nového prírastku do rodiny sme sa všetci tešili, naši rodičia, súrodenci, chalani aj so svojimi polovičkami a my s Perrie, sme si práve začali užívať materstvo.
Prvé dni doma boli sem-tam ťažšie, keď malá Lily nemohla spinkať a my s ňou alebo keď raz preplakala celú noc, no odvtedy to je poväčšine všetko v poriadku.


Po čase sme teda spolu s Perrie začali chodiť kočíkovať a keďže chalani museli opäť vyraziť na turné a veľa času trávili aj v štúdiu, pravidelne sme spolu trávili každý deň a taktiež sme sa aj cez naše deti zblížili ešte viac. Lily a Chris sa spolu stále radi hrávali a mamičky si popri dávaní pozoru čítali časopisy, pili kávičky a rozprávali sa o všetkom možnom aj nemožnom.. A tak to išlo.. Dni, týždne, mesiace a naše detičky zrazu chodili do škôlky a stávali sa z nich malí dospeláci.. Bolo úžasné vidieť ich rásť, zo dňa na deň som mala pocit, že naša malá Lily je vyššia a vyššia a taktiež múdrejšia.. Keď bol Liam doma, stále nám venoval všetok svoj čas a doslova miloval hranie sa s malou. Bola to taká jeho malá princezná. A úprimne, nepoznám nič krajšie, ako keď sa chlap hrá s malým bábom, teda teraz už malou slečnou :).

09/11/2013

Mr Bruno Mars

Štvrtok, 7.11.2013, pre väčšinu ľudí deň ako každý iný, mladí ľudia v škole, dospeláci v práci, no pre mňa to bol jeden z najúžasnejších dní v mojom živote. Deň, na ktorý som sa už vyše 8 mesiacov tešila a konečne som sa aj dočkala! Pýtate sa prečo? Tak ja vám to s radosťou vysvetlím..
Ráno okolo 10tej sme nasadli do auta, celí natešení, hovoríme si: Huráá Budapešť! V aute nám hralo najnovšie CD Bruna Marsa stále dookola, čo nás naladilo do správnej koncertnej atmosféry a zároveň som si mohla precvičiť texty pesničiek, ktoré som mala neskôr spievať spolu s Brunom :)!
Po cca troj-hodinovej ceste sme konečne dorazili na miesto, kde sme boli ubytovaní, chvíľu sme sa povadili s recepčnou, ktorá nevedela dobre po anglicky, no a nakoniec sme vyšli na poschodie, kde sa nachádzala naša izba.. Na takú hodinku sme sa pohrali s bezplatným WiFi a okolo 3 pm sme sa vybrali k štadiónu, kde sa mal koncert  konať .. Koncert síce začínal až o 8 pm, no nám vôbec nevadilo tam ísť 5 hodín vopred :D..
S kamarátom, s ktorým som tam šla (Chris) sme sa dohodli, že pôjdeme pozrieť zozadu, či náhodou nestretneme Bruna.. Veď prečo nie?! Máme predsa 5 hodín, času habadej :D.. Takže sme to vzali naokolo..
Prvý zážitok bol, že keď sme prechádzali okolo jednej strany štadióna, bola tam otvorená obrovská "brána" cez ktorú bolo vidno až dovnútra haly.. Chvíľu sme si tam teda postáli, pozorovali sme ľudí, ako stavajú scénu, no a potom.. Potom tam prešiel akýsi nižší chalan v klobúku a my sme si len vymenili pohľady.. "To bol Bruno, videla si to, čo som videl ja?!" pýta sa ma Chris.. Hovorím mu, že áno, OMG, Bruno je už dnu!
Chrisa som odtiaľ nemohla dostať asi 10 minút, keďže tam stále zízal a dúfal, že ho uvidí znovu, no ja som ho potom odtiahla preč s tým, že sa tam jednak nedostane a druhá vec, že bude lepšie stáť pri backstage/i čiže pri zadnom vchode.. Presunuli sme sa teda dozadu, kde už boli odparkované tour bus(y) a kde sa hemžilo dosť veľa ľudí. Trošku sme si to tam teda obhliadli a potom sme sa pridali k ostatným čakajúcim ľuďom tam.. Popravde, čakala som, že tam bude stáť trošku viac ľudí, no na moje prekvapenie, tam stálo menej než 10 ľudí.. S pár ľuďmi sme sa teda dali do reči a asi po hodine čakania odtiaľ vyšli nejakí týpci.. Netušili sme kto sú, no vyzerali ako ľudia, ktorí tam sú s Brunom.. Nechali sme to teda tak, no po chvíli sa k nám blížil akísi ďalší človek. Nižší černoch s okuliarmi, usmievajúc sa, s malým kufríkom na kolieskach..
Chris ma silno stlačil za ruku a hovorí mi: "to je predsa Philip Lawrence!" Pozerám na Chrisa, potom na toho chlapíka a pýtam sa: "Kto?" Chris prekrúti očami a vysvetľuje mi, že to je Brunov najlepší kamarát a zároveň jeho vokalista.. Ja hneď spozorniem a pýtam sa ho či to myslí vážne, že woow! Pomaly prichádza ku nám, väčšina sa usmieva od ucha k uchu a začíname sa s ním chvíľu rozprávať.. Zisťujeme, že nevie kam má ísť, na čom sa smejeme, keďže pravdepodobne práve vstal (lebo vychádzal z tour bus(u)).. Bol veľmi priateľský, Chrisovi sa aj podpísal, obaja sme sa s ním odfotili a pomaly odchádza na vedľajšie parkovisko, čo je podozrivé samo o sebe.. Po chvíli sa však vracia s úškrnom a s tým, že akosi zablúdil (bolo mi divné, prečo tam ide :D).. Tak sme ho trošku naviedli (asi sme vedeli lepšie než on kde má ísť), rozlúčili sa a odkázali cez neho Brunovi, nech nás tam príde aspoň na chvíľu príde pozrieť.. On sa smeje a na otázku, kde je Bruno odpovedá, že netuším,  Bruna som dnes ešte ani poriadne nevidel, ale že dobre odkážem..
Celý happy, že máme fotku aspoň s ním čakáme aj naďalej, prešlo okolo nás snáď stovka maďarských bodyguardov (len nie Bruno), no okolo 6-tej pm si uvedomujeme, že už by sa aj trebalo ísť postaviť pred vstup, keďže tam potom bude veľa ľudí a my chceme v hale stáť hneď pod pódiom.. Presúvame sa teda, tak ako väčšina, dopredu k vstupu, kde by nás mali púšťať a začína sa to nekonečné čakanie.. Keďže sme prišli dosť skoro, stáli sme takmer medzi prvými statočnými a okolo 7 pm nás mali začať púšťaťdnu.. Dav sa pomaly rozrastal, až nám okolo 6:35 pm prišli povedať, že nás budú púšťať dnu a ešte kecali veľa veľa po maďarsky, čomu som ani omylom nerozumela :D.. S Chrisom sme sa chytili za ruku, aby sme sa nestratili a pomaly otvorili veľkú bránu. Vtedy nastal takzvaný chaos! Všetci sa samozrejme začali hneď tlačiť a dnu sme sa dostali tak, že sme sa tam pretlačili cez všetkých.. Všetci sa následne rozbehli k turniketom, kde nám najprv kontrolovali lístky a potom sme sa behom dostali k ďalšiemu miestu, kde nám opäť kontrolovali lístky.. Bežiac dole schodmi (takmer sme si polámali nohy) sme sa dostali k dverám, ktoré viedli do haly a kde nám dávali SBS-kári pásky na ruky.. Bolo to šialené, každý sa dnu chcel dostať ako prvý, takže sa všetci tlačili dopredu. Po chvíli nám konečne otvorili !jedny! dvere (čistý MAĎARI :P) a my sme sa dnu natlačili medzi prvými.. Väčšina tam vrieskala niečo po maďarsky, no nám to bolo jedno, hlavne, žesme sa zrazu ocitli v tej obrovskej hale.. Bežali sme čo najrýchlejšie dopredu a ocitli sme sa úúplne v predu, pod pódiom!!! Celý
šťastní skáčeme od radosti, že sme to zvládli a stojíme úplne vpredu a hoci na nás každý divne pozerá, my sme v tej chvíli najšťastnejší na svete! A tak sa dostávame k ďalšiemu v poradí druhému nekonečnému vyše hodinovému čakaniu! Hala sa pomaly plnila, až sa nakoniec zaplnila úplne (okolo 16 000 ľudí), a keď som sa obzrela naokolo, všade samé hlavy a veeeeľmi veľa ľudí pokope..
O 8 pm, na scénu nabehla kapela a taktiež spevák, ktorého som pred tým nikdy v živote nepočula a volal sa Mayer Hawthorne.. Po chvíli sme zistili, že chlapíci, ktorí pred tým prechádzali okolo nás smerom zo zákulisia boli chalani z jeho kapely a on začína spievať.. Nie najlepšie, nie najhoršie, no kapela bola dosť dobrá, hlavne jeho černošský klavirista.. Jednoducho sme sa všetci tešili na Bruna a tak sme čakali, kedy tento "vtipálek" skončí a my už konečne uvidíme osobu, kvôli ktorej sme sem prišli! Po 35 minútach si dospieva svoju poslednú pesničku a my všetci čakáme na to, na čo sme sa už tak dlho tešili. A čakáme.. A čakáme.. A už nás bolí celý človek z toľkého státia, no aj tak čakáme.. Chrisovi hovorím, že aj keď ma všetko bolí a potrebujem masáž, keď príde ON, určite ma to všetko prejde.. A tak sa aj stalo! Po dlhej pol hodine pripravovania a prerábania celej scény sme sa konečne dočkali! Okolo veľkej scény bola natiahnutá "opona" so vzorom, ktorý pripomínal džungľu a naokolo stáli ľudia, ktorý sa pripravovali na to, kedy spadne a oni ju budú môcť vziať.. Kapela začala hrať, celá hala začala šalieť, všetci sme kričali a potom to prišlo. Kapela hrala a zrazu výbuch! Opona spadla a očami sme prebehli z jednej strany scény na druhú! Stál tam, presne v strede a začal spievať pesničku Moonshine! Davy šaleli, všetci šťastný, ja slzy v očiach, že ho konečne vidím naživo a ešte stále neverím, že som na koncerte Bruna Marsa, stojím hneď pod pódiom a som v preplnenej hale, spievajúc a okolo mňa skvelá atmosféra.. Chris úplne mimo, miestami som
sa dokonca bála, že mi tam odpadne, keďže on je asi jeden z jeho najväčších fanúšikov.. A tak to začalo.. Pokračoval piesňami ako sú Natalie, Treasure, Billionare, Marry You, If I Knew, Runaway Baby, When I Was Your Man, pri ktorej si dokonca poplakal aj Bruno a bol to úžasný pocit počuť túto krásnu pesničku naživo a zároveň počuť, ako to všetci spievajú s ním, Grenade a niekoľko ďalších.. Taktiež zaspieval pesničku od Michaela Jacksona pri ktorej si aj zatancoval a ukázal svoj perfektný moonwalk.. Bolo skvelé vidieť aj ten jeho súlad s kapelou, po celý ten čas na scéne všetci tancovali, Brunove nenapodobiteľné sexy pohyby, výmeny pohľadom aj s jeho vokalistom Phillom (áno s tým, s ktorým mám fotku :D).. Bruno bol v Budapešti prvý krát, no myslím, že si svoje vystúpenie tam naplno užil, davy kričali po celý ten čas, čo bol na scéne, po každej pesničke si vyslúžil neutíchajúci potlesk a bolo vidno, že si to chlapec užíva ;).. Medzi poslednými hral aj jednu z mojich najobľúbenejších pesničiek--> Just The Way You Are, pri ktorej nechal spievať aj nás a on sa len usmieval, ako dobre nám to ide.. Taktiež to bola pesnička, ktorú akosi náročky nemohol ukončiť, lebo sme buď spievali my, alebo on to stále spieval, ďalej a ďalej.. To bolo úžasné! Touto pesničkou sa s nami v podstate chcel rozlúčiť, lenže potom, ako nám všetkým kýval a všetci odišli zo scény, začali sme kričať, pískať, že nech príde späť a tak sa po chvíli zjavil v strede pódia, ktoré sa vysúvalo vyššie a vyššie a hral na bicích! Páni, vedela som, že je talentovaný ale že až tak?? Počas koncertu hral na svojej gitare viac krát, no to, čo predviedol na bicích.. Klobúk dole!! Následne na to si ešte odspieval pesničku Locked Out Of Heaven počas ktorej dokonca vystrelili konfety a celá hala sa zrazu akoby zaplavila pozlátkami (ja som ich ešte aj po koncerte nachádzala všade, dokonca som si ich priniesla ešte aj domov :D). Počas koncertu taktiež samozrejme nechýbali svetelné show, taktiež ohne a rôzne iné efekty.. No a ako poslednú pesničku spieval Bruno song s názvom Gorilla, ktorou celú show zaklincoval a všetci sme len so smutnými tvárami sledovali, ako pomaly odchádza z pódia a taktiež posledné tóny znejúcej hudby..
Koncert skončil po približne 1 hodine a 45 minútach, svetlá sa opäť rozsvietili a my sme ešte stále očarení tým, čo sme práve videli, pomaly odchádzali k východom.. Stretli sme tam aj dosť veľa Slovákov, s ktorými sme neskôr zdieľali svoje nadšenie z koncertu a ktorí s nami súhlasili v tom, že to bol úžasný koncert!
Po koncerte sme teda rýchlo utekali späť k zadnému vchodu, kde sme boli ešte aj pred koncertom a šli sme tam čakať Bruna, keďže sme sa s ním chceli aspoň odfotiť.. Bruno okolo nás nakoniec prešiel autom, nevyšiel( myslím, že by to preňho asi ani nebolo bezpečné..) a všetky sklamané fanynky sa po chvíli rozpustili a odišli každá iným smerom... No predsa len, tí najvernejší zostali (čiže aj my) a rozmýšľali: "veď čo ak náhodou príde naspäť, veď tour bus(y) tu ešte má.." A tak sme tam zostali čakať od 11 pm do cca 1 am.. 2 hodiny OMG!! Zostalo nás tam teda niekoľko a medzi nimi na múriku sedel aj nejaký černoch (o ktorom som si pôvodne myslela, že bol taktiež v zákulisí a že bol z tej kapely predskokana, no nebol :P).. Prišli sme teda k nemu, prihovorila som sa mu a začali sme sa rozprávať.. Povedal nám, že býva v Los Angeles, že je
taktiež spevák/raper a skladá pesničky.. Dokonca som zistila, že on sám má na druhý deň koncert v Budapešti v nejakom klube a že preto sa vlastne chcel ísť pozrieť na Brunov koncert (spojil príjemné s užitočným), keďže taktiež v mestách, kde chcel na jeho koncert ísť, boli vypredané.. Perfektne sme si pokecali, dokonca mal pri sebe gitaru a aj nám zahral pár zo svojich pesničiek, taktiež sme si zaspievali Brunove songy.. No ako som už spomínala, po dvoch hodinách sme to vzdali, vedeli sme, že Bruno už naspäť nepríde, no aj tak nevadí, bol to úžasný deň a nikdy na tento deň nezabudnem! So všetkými sme sa rozlúčili, vymenili si s niektorými kontakty a so skvelým pocitom, hoci už sme nevládali ani stáť na nohách, sme odišli späť do hotela, kde sme boli ubytovaní.. Celou cestou sme si pospevovali a keď som už potom konečne ležala v posteli, prehrávala som si spätne celý deň! Bol to jeden z mojich najúžasnejších dní, koncert bol famózny, úžasný, perfektný a ešte by som mohla pridať aj veľa iných superlatívov a pozitív.. Viem, že na koncert Pána Bruna Marsa nikdy nezabudnem, pretože už len dostať sa na jeho koncert nie je až také jednoduché, keďže v našom blízkom okolí sa neprechádza a nekoncertuje len tak hocikedy..
Po tomto zážitku si myslím, že Bruna Marsa zbožňujem ešte viac ako pred tým, uznávam ho ako skvelého hudobníka/speváka a každý kto nevyužil šancu a nebol doteraz na jeho koncerte môže ľutovať, pretože tento popový princ je naživo skvelý a zažiješ pri ňom show takú, na ktorú do smrti nezabudneš!








07/11/2013

Forever 27

Liam
„Tehotná?? To som asi najšťastnejší človek na svete“ zdvíham ju do vzduchu a radostne ňou zatočím krátko po tom, čo sme vyšli z ambulancie.
„Liam, veď ma zadusíš“ hovorí mi a ja svoje nadšené objatie trochu povolím.
„Prepáč... Aleee budeme mať bábo“ hovorím usmievajúc sa od ucha k uchu, keďže nám to doktor práve potvrdil.
„Kedy sme to vlastne stihli?“ pýta sa Sophie pobavene.
„Žeby naša prvá divoká noc v Paríži?“ zamýšľam sa a chytám ju za boky.
„Hééj Liam“ buchne ma silno do ramena a ja na ňu zmätene pozriem.
„Čo som zase povedal?“
„Nemusí o našej divokej noci v Paríži vedieť celá nemocnica“ chichoce sa a ťahá ma za šál chodbou, smerom k výťahu.
„Veď to boli skvelé dva týždne“ uškŕňam sa na ňu, no ona len zvraští čelo.
„Nehovorím, že nie, ale veď sme už  týždeň doma“ krúti hlavou, akoby tomu ešte sama neverila.
„Sophie, ty sa netešíš?“ potiahnem si ju späť k sebe a pozriem do jej očí, z ktorých tento krát neviem vyčítať, na čo práve myslí.
„Ale teším“ hovorí, no zrazu sa jej slza skotúľa po líci a rýchlo nastupuje do výťahu.
„Hééj, čo je princezná?“ pýtam sa jej, pričom jej zotieram slzu.
„Ale nič.. Ja len.. Neviem, či som už pripravená..“
„Ako to myslíš?“ pozerám na ňu trošku zmätene a čakám, čo povie.
„Liam, čo ak nebudem dobrá mama? Čo ak to nebudem zvládať? Čo ak..?“
„Nepokračuj, už žiadne čo ak“ zastavujem ju a dávam jej svoj prst na pery. „Sophie, budeš skvelá mama, veď aj o mňa sa príkladne staráš a navyše.. My to spolu zvládneme, jasné?“ pozerám na ňu s úsmevom a jej tvár sa už pomaly taktiež rozjasňuje ako keď po daždi vyjde slnko.
„Myslíš?“ pýta sa ma s nádejou v hlase a pozerá na mňa psími očkami.
„Ja to viem“ hovorím jej a podporne ju objímem.
„Ďakujem“ hovorí mi a držiac sa za ruky spolu vychádzame z nemocnice, pričom sa začíname baviť o tom, či by sme chceli dievčatko alebo chlapčeka..

Po príchode domov sa všetci akosi rýchlo dozvedeli novinku a tak nám volali a gratulovali, pýtali sa, či sme už vybrali mená, kedy má Sophie termín a podobne..
Všetkých sme teda odbili pár základnými informáciami a potom sme si proste vypli mobily a len tak si ľahli na gauč.
„Čo si myslíš, na koho sa bude podobať?“ pýta sa ma, pričom obaja sa pozeráme na jej bruško, ktoré ešte aj tak veľmi nevidno, no pre nás je to ako zázrak.
„Myslím, že krásna bude po mamine a možno bude spievať tak dobre, ako jej ocko“ smejeme sa obaja.
„A zabudol si, že po mamine bude tak perfektne tancovať“ nešetríme samochválou samých seba.
„Áno, to máš teda pravdu“ hovorím jej s ospravedlňujúcim výrazom tváre a ona sa zo mňa chichoce.
„Myslíš, že ak nejaký ten rok nebudem tancovať v skupine, vezmú ma potom späť?“ pýta sa ma vážnejšie a ja sledujem jej výraze tváre.
„Soph, jasné, že ťa potom vezmú späť.. O to sa podľa mňa vôbec nemusíš obávať.. Aj keď viem, že ty budeš tancovať až do posledného dňa pred pôrodom a začneš opäť možno po mesiaci“ smejem sa.
„Heej“ opäť do mňa štuchla a ja som ju začal štekliť.
„Prestaň, prosím ťa, prestaaň“ hovorí mi cez hlasný smiech, ktorý sa veselo ozýva domom.
„Len ak mi sľúbiš, že ti s malou budem môcť pomáhať..“
„Malou?“ pozrie na mňa s úsmevom a ja som len prekrútil očami, keďže celou cestou z nemocnice mi hovorila, že by chcela dievčatko a ja som tvrdil, že chcem chlapčeka.
„Je mi jedno, či to bude chlapec alebo dievča, hlavne nech je to malé zdravé.“
„Ešte stále tomu nemôžem uveriť, naozaj budeme mať bábo?“ pýta sa ma, pričom ma chytí za ruku a ja ju prikryjem tou svojou.
„Naozaj budeme mať bábo“ potvrdzujem jej veselo.
„Vyzeráš tak šťastne“ hovorí mi, pričom ma s úsmevom pozoruje.
„A čo ty Soph, si šťastná?“ pýtam sa jej zvedavo a ona sa usmeje ešte viac.
„Momentálne sa teším tak veľmi, že ti to ani neviem opísať“ hovorí mi dojato a potom ma pobozká.

Po takmer deviatich mesiacoch
Sophie
V nasledujúcich dňoch, týždňoch a mesiacoch sme teda žili život taký, ako predtým.. Liam s chalanmi koncertovali kade-tade, ja som pokračovala v tréningoch a vystúpeniach, bruško mi rástlo a všetci sme boli spokojní. Môj ocko a taktiež Liamovi rodičia boli šťastní, že sa konečne stanú starými rodičmi, Dave sa tešil, že bude ujo a že sa bude mať s kým hrať a zároveň aj trénovať „ako na to s deťmi“, lebo on a Rebecca, jeho nastávajúca, ktorú si už onedlho vezme, taktiež plánujú bábo. Počas toho všetkého sa Perrie a Zayn vzali a tak sme boli na ich svadbe, ja už s bruškom a Perrie taktiež.. Naša „rodina“ sa rozrastala, zrazu akoby sa každý s každým chcel brať a mať deti, na čom sme sa my s Liamom smiali, že sme to naštartovali a teraz si z nás všetci berú príklad..
Každopádne, môj termín pôrodu sa blížil deň čo deň, v posledných dňoch som sa na tréningy chodila už len pozerať, keďže mi moje bruško dosť narástlo a Liam sa mal čochvíľa vrátiť z európskeho turné, kde mali odohrať už len 1 posledný koncert a potom majú na mesiac pokoj, ak nepočítam občasné interwies a fotenia..

„Ako sa cítiš?“ pýtam sa Perrie, ktorú som práve prišla pozrieť do nemocnice.
„Dobre, len mám občas kontrakcie, čo nie je najpríjemnejšie“ hovorí mi, pričom ma chytá za ruku a snaží sa jednu z ďalších predýchať..
„Ďakujem, že si prišla“ hovorí mi, pričom ma obdarí úsmevom, ktorý mám na nej tak rada.
„Nemáš začo.. Veď aj tak doma nemám čo robiť, Liam, by mal prísť až večer, tak som ťa chcela prísť pozrieť, keďže tu si tiež sama.
„Veď to.. Snáď malý počká do večera, kým sa jeho tatino uráči prísť“ smejeme sa obe, pričom som akosi pocítila ostrú bolesť.
„Si v poriadku?“ pýta sa ma ustarostená Perrie.
„Áno som, neviem, čo to bolo“ hovorím mávnutím ruky.
„Inak, ty máš kedy termín?“ pýta sa ma zvedavo.
„Až o týždeň prečo?“
„Nič, len tak sa pýtam.. A už viete či to bude chlapec alebo dievčatko?“ pýta sa ma, keďže sme im to po celý čas môjho tehotenstva nechceli povedať.. Vlastne.. Ani my to ešte nevieme, keďže sme sa chceli nechať prekvapiť.
„Tak to ešte uvidíme“ hovorím s úškrnom a ona si založí ruky na hrudi.
„Ale noták Soph, už mi to povedz..“
„Ale veď ešte ani ja to neviem, tak ako ti to mám povedať?“ smejem sa z nej, pričom opäť pocítim bolesť..
„Počkaj, zavolám sestričku“ hovorí rázne Perrie a po chvíli k nám už do izby pribehne sestrička..
„Všetko v poriadku?“ pýta sa nás.
„Ja som v poriadku, len si myslím, že tuto kamarátka má taktiež kontrakcie.
„Čoo?“ pozriem na ňu  zmätene a začínam trošku stresovať.
„Kedy máte termín, ak sa smiem opýtať?“
„Až o týždeň..“
„Tak teda poďte so mnou, spravíme vám vyšetrenie a možno sa svojho bábätka dočkáte aj skôr“ hovorí mi s úsmevom a ja taktiež s úsmevom, ale nervóznym, jej prikyvujem.
„Možno budú mať narodeniny v rovnaký deň“ smeje sa Perrie a ja len prekrútim očami.. Mysľou mi teraz behá len to, že tu nemám žiadne veci a taktiež Liam tu ešte nie je.. Protestovať asi nemôžem, jedine ak robiť to, čo mi doktor následne povie.
 Samozrejme, že doktor potvrdil, že naše bábo sa narodí o týždeň skôr a tak som volala Dan, aby mi doniesla moju, už prichystanú, tašku z domu a taktiež Liamovi.
Po oznámení mu, že rodím trošku skôr, ma začal upokojovať a sľúbil mi, že príde tak rýchlo, ako sa bude dať a tak som mu uverila..

A tak som len čakala a čakala..