28/12/2013

Story of my Life 3

Po niekoľkých minútach však už nevládzem ani plakať a tak otváram dvere kúpeľne a vraciam sa späť ku gauču, kde som sedela aj pred tým.. Je mi trochu zima, trasiem sa a z vlasov mi ešte stále sem tam kvapká voda. Sadám si na gauč, kde vidím deku a prikrývam sa ňou. Josha nikde zmizol a tak sa zababuším do deky a ľahnem si na gauč.. Po chvíli už nevnímam okolie ani zimu a bez slova zaspávam..

„Oci, poď sa na mňa pozrieť“ hovorím s úsmevom a ocko ku mne hneď pribehne.
„Čo je srdiečko?“ pýta sa s úsmevom, no v tej chvíli mu zvoní mobil a náhle musí odísť..
„Oci nechoď“ hovorím smutne a ťahám ho za ruku späť.
„O chvíľku som späť zlatíčko, neboj sa“ hovorí mi s úsmevom a rýchlo nasadne do auta. Ešte mi zakýva a odchádza z našej príjazdovej cesty.
Hrám sa teda sama, no po nekončenom čakaní ku mne príde mama s kamenným výrazom.
„Mami, čo sa deje?“ pýtam sa jej a ona ma objíma.
„Tvoj ocko.. Oon..“
„Čo je s ockom?“ pýtam sa a slzy sa mi tlačia do očí.
„Zabila som ho“ rozosmeje sa zrazu hlasno a škodoradostne..

„Niee, preboha, to by si neurobila!“ vykríknem zrazu zo sna a celá spotená sa zrazu posadím na gauči.
Nahlas dýcham, všade naokolo je tma, no zrazu vidím postavu, ktorá sa ku mne približuje a ja z plného hrdla zakričím.
„Christy neboj sa, to som len ja, Josh!“ zasvieti sa zrazu lampa pri mne a ja vidím vyľakaného Josha stojac predo mnou.
V tej chvíli si sadne vedľa na gauč a ja sa len ticho rozplačem. Opäť ma silno objíme a hladká ma po chrbte.
„To bude dobré.. Nič sa nedeje, len kľud. Bol to len sen“ snaží sa ma ukľudniť a ja som ho ešte silnejšie objala.
„Kde to vlastne som?“ pýtam sa ho po chvíli zmätene, keď sa trošku spamätám.
„Je to v podstate také moje kráľovstvo, o ktorom takmer nikto nevie.. Teda ty už áno.. Sem tam tu skúšame s kamošmi a niekedy, keď sa mi nechce ísť domov, prespávam tu“ vysvetľuje mi.
„Aha“ poviem sucho a tak trochu sa ošívam, lebo až teraz si uvedomím, že som v podstate nahá, teda keď nepočítam tú XXL mikinu.
„Prečo to pre mňa robíš?“ pýtam sa ho, keď mi podáva čaj.
„Pozri, si moja kamarátka.. Našiel som ťa stáť v daždi celú premočenú, úplne na dne.. Nemohol som ťa tam predsa nechať“ hovorí mi pokojne.
„Josh, pozri. Ja si to veľmi vážim, ale asi by som už mala ísť“ podávam mu šálku s čajom späť, potiahnem nosom a obzerám sa všade naokolo mierne dezorientovaná.
„Christy, počkaj!“ chytí ma za ruku a ja naňho škaredo pozriem.
„Prepáč“ zdvihne ruky na obranu. „Len som ti chcel povedať, že sú 3 hodiny ráno, takže ťa teraz nikam nepustím! A po druhé, tvoje veci sú ešte určite mokré.
„Nemôžeš ma tu držať“ namietam.
„To teda nemôžem, ale ja ťa prosím.. Neblázni, kam chceš teraz ísť?! Prosím, zostaň tu. Aspoň do svitania.. Potom môžeš ísť, ak budeš chcieť.“
Na chvíľu nastalo ticho a ja som sa zamyslela nad tým, čo mám robiť. Vedela som, že Josh má pravdu a domov teraz určite nechcem ísť..
„Tak fajn, máš pravdu“ vzdávam sa a sadám si späť na gauč.
Josh na mňa ticho hľadí a pravdepodobne čaká, či mu niečo poviem.
„Ďakujem“ hovorím a on sa pousmeje.
„Nemusíš mi ďakovať.. To je samozrejmosť.“
„Ver tomu, že pre mňa to samozrejmosť nie je.. Vlastne, ešte nikdy pre mňa nikto nič podobné neurobil“ zamyslela som sa a v tej chvíli som si uvedomila, ako veľmi mi Josh pomohol. Už len tým, že ma zobral k sebe, nechal ma tu aj cez noc a nevyhnal ma.. Nič sa dokonca nepýtal, len ma ticho objal a ja teraz cítim, že som mu zaviazaná.
„Ale nepreháňaj.“
„Myslím to vážne Josh“ hovorím a on na mňa prekvapene pozrie.
„To vážne?“ pýta sa a ja len smutne prikyvujem.
„Christy? Povieš mi čo sa stalo?“ začína opatrne a úprimne? Čakala som, že sa ma to opýta.
„Chcem už odtiaľto vypadnúť“ zhrniem to.
„Veď po strednej môžeš..“
„V deň keď zmaturujem sa zbalím a odchádzam Josh. To je môj plán.. Niekam veľmi ďaleko, tam, kde ma nikto nepozná a kde môžem začať od znova.“
„Ale prečo chceš tak veľmi odísť“ vyzvedá a ja sa rozhodnem, že mu všetko poviem.. Dlhujem mu to a navyše.. Sme priatelia.
„Pretože tu nemám dôvod ostávať, vôbec nič ma tu nedrží“ hovorím a on sa pozrie do zeme.
„Vôbec nič? A čo tvoja mama, sestra, priatelia?“
„Moja sestra je v Londýne a vidíme sa minimálne, moju mamu už nikdy nechcem vidieť, pretože sa ani nikdy nespráva ako moja mama.. A priatelia? Nemám veľa priateľov.. Teda v podstate,“ odmlčala som sa na chvíľu: „len teba.“
„Neverím, že nemáš aj iných priateľov Christy“ krúti neveriacky hlavou.
„Nemám.. Buď sú to len moje spolužiačky či ľudia, ktorých poznám z videnia, no to nie sú moji priatelia. To, že si pozdravíme ešte neznamená, že sme priatelia“ vysvetľujem mu.


„A čo tvoja mama? Čo sa stalo?“
„Nechcem o tom hovoriť.. Ale po včerajšku u mňa klesla pod bod mrazu a už ani nemám potrebu ju vidieť.. Nech si robí čo chce, kde chce, s kým chce.. Ale mňa nech do toho neťahá a nech mi nehovorí, čo mám robiť a ako sa mám správať, keď ma to ona nenaučila!“
„Chceš mi teda povedať, že máš teda v podstate len mňa?“ pýta sa a pozrie mi do očí.

„Hmm.. Noo.. Vyzerá to tak“ hovorím mu zamyslene, lebo naozaj to teraz vyznieva tak, že mám len jeho.. Jediného kamaráta, ktorý mi teraz pomohol, čím mi vlastne napovedal, že mu na mne aspoň trochu záleží..

27/12/2013

Story of my Life 2

Ahoojte. Keďže som vám počas Vianoc nič nenapísala, tak vám ešte dodatočne želám pekné sviatky v kruhu ľudí, ktorých máte najradšej ;).


„Christy, mohla by si si v tej svojej izbe už konečne poupratovať? Vyzerá to tu ako po 2. svetovej vojne.“
„Ale čo, niekto prišiel domov“ pomyslela som si, no nemala som chuť ani odpovedať a tak som sa vyvalila na posteľ,  dala si slúchadlá a zapla nahlas svoju obľúbenú hudbu. V tej chvíli som sa dostala do úplne iného sveta a kútiky úst mi ťahalo do úsmevu. Nevnímala som nič na okolo a predstavovala som si ten najúžasnejší život, aký len môžem mať. A aj keď nezvyknem myslieť pozitívne, v týchto predstavách je všetko pozitívne, proste to tak musí byť.. Škoda, že sa sny nemôžu stať skutočnosťou..
„Christy, nepočula si?!“ strhne mi mama slúchadlá z uší a ja jej venujem škaredý pohľad.
„Nie nepočula som, mala som štuple v ušiach“ odvrknem drzo.
„Neštvi ma slečinka..“
„Som tvoja dcéra, nie len tak nejaká slečinka, pre tvoju informáciu.“
„Pre tvoju informáciu, nemusíš mi to pripomínať, ja som ťa totiž porodila zlatíčko, na to sa nezabúda!“
„Aká si zrazu milá“ hovorím ironicky a všetko vo mne začína vrieť. Mama sa doma ukáže raz za čas a keď už aj príde, tak mi začne rozkazovať a začneme sa len hádať.. Neznášam to! V podstate aj tá predavačka v obchode na rohu našej ulice, kde dosť často chodím na nákupy, pani Jonesová, vie o mne viac, než moja vlastná matka! Smutné..
„Prečo musíš byť vždy takáto drzá?“
„A ty prečo musíš byť vždy všade len nie doma?“
„Aby sme mali aspoň nejaké peniaze.“
„Vážne? Aby sme mali MY nejaké peniaze?! A kde sú potom všetky tie tvoje zarobené peniaze, hmm?? Pretože jediný, kto sa tu o túto domácnosť ako tak stará, som ja mama!“ hovorím nahnevane a po chvíli to prišlo. Niečo, čo všetko zmenilo. Nečakaná facka! Taká, pri ktorej ma až pichlo pri srdci. Jej ruku som ešte stále cítila na líci a potom prišla aj bolesť. Facka, po ktorej som si uvedomila, že tu už nechcem zostať ani o deň viac, dokončím školu, zbalím si všetky veci a vypadnem odtiaľto!
„Nečuduj sa potom, keď zo dňa na deň odídem“ povedala som ticho, no zároveň dostatočne hlasno na to, aby to zrozumiteľne počula, postavila som sa, vzala si mikinu zo stoličky a odišla som. Chvíľu za mnou ešte kričala, no ja som jej hlas už nevnímala. Po tej facke sa pre mňa jej hlas stal cudzím. Stala sa pre mňa osobou, ktorú som prestávala poznať.
Prešla som rýchlo cez cestu, zakývala som na šoféra, ktorý práve zatváral dvere autobusu, aby ma počkal a tak som rýchlo vbehla dnu a sadla som si na najbližšie sedadlo pri dverách, celá zadýchaná so slzami v očiach.
V tej chvíli som netušila kam vlastne idem, čo chcem teraz robiť.. Vedela som len, že musím niekam vypadnúť.

Cestou som teda sedela a sledovala ulice, ktorými sme prechádzali. Sledovala som ľudí, ktorí sa stretli a viedli medzi sebou veselé rozhovory.. Vonku po chvíli začalo pršať a tak som videla len padajúce kvapky dažďu, pomaly šmýkajúc sa po okne, jedna za druhou.
V tej chvíli som sa cítila ako úplný cudzinec v tomto meste. Mala som pocit, že sa tu zrazu všetko zmenilo. Ľudia, okolie a aj všetko ostatné. Nevedela som, ako tu dokážem zostať ešte ďalší mesiac a tváriť sa, že je všetko v poriadku..
„Asi to nezvládnem“ hovorím si a hlavu si zaborím do dlaní. Cítim sa tak osamelo a pritom je naokolo toľko ľudí.
Po príchode do Manchestru, som vystúpila v centre mesta. Dážď ešte stále neutíchol a tak som tam len tak stála s nasadenou kapucňou na hlave a sledovala som ľudí naokolo. Po chvíli som to už nezvládla a s rukami roztiahnutými som svoju tvár vystavila dažďu.
Bolo mi jedno, čo si o mne teraz ľudia myslia, ja som sa momentálne cítila na dne a takto som sa mohla snažiť aspoň trošku o to, aby som sa sústredila viac na dážď stekajúci mi po tvári, než na všetko ostatné. Teraz som kľudne mohla plakať, aspoň to nie je vidieť.

Po chvíli na mňa však prestali padať dažďové kvapky a nad sebou som rozmazane zbadala niečo tmavo modré, čo mi bránilo v pohľade na oblohu.
                                                                                                             Josh
„Si v poriadku?“ pýta sa ma zrazu známy hlas a ja si oči pretieram, aby som lepšie videla na osobu, ktorá mi zrazu dala dáždnik nad hlavu.
„Josh.. Jaaa... Čo tu robíš?“ hovorím prekvapená až tak, že habkám.
„Práve som šiel na autobus, keď som zrazu zbadal ľudí, ako sa za niekým stále otáčajú a tak som sa chcel taktiež pozrieť, no zistil som, že si to ty.. A čo tu robíš ty?“ pýta sa ma prekvapene.
„Jaaa... Ani sama neviem“ hovorím a v tej chvíli sa rozvzlykám a on ma len ticho objíme.
„Poď Christy, si celá premočená, musíme ťa trošku osušiť“ hovorí ustarostene a popri tom, ako ma drží okolo pliec ma niekam vedie..
Nenamietam, pretože v tej chvíli mi to je v podstate jedno.. Bolo mi úplne jedno, čo teraz bude nasledovať.. Začala som totiž strácať zmysel svojho života.. A v tej chvíli si človek uvedomuje, že čokoľvek sa stane, bude mu to jedno.. No tá bolesť z toho, že som dnes stratila ďalšieho rodiča pretrvávala a bolo to to jediné, čo som teraz cítila. Tou fackou u mňa skončila na celej čiare.. Ocko by ma nikdy neudrel. S ním som mala perfektný vzťah a jemu som mohla povedať čokoľvek.. No po jeho smrti sa všetko zmenilo. A aj mama..

Josh ma zaviedol do nejakej budovy, ktorá síce zvonku vyzerala ako nejaký starý ošarpaný dom, no zvnútra bol aj zariadený.. Nie nejako špeciálne, len také základné časti nábytku ako posteľ, skriňa, gauč.. A bicie. Počkať, bicie?
Posadil ma teda na gauč a po chvíli mi doniesol uterák.
„Napravo druhé dvere, tam nájdeš provizórnu kúpeľňu.. Choď sa trošku osušiť“ hovorí mi a ja len ticho vstávam a idem tam, kde mi povedal..
Neisto som otočila kľučkou a vošla som do miestnosti, kde bol záchod a sprchovací kút, no vyzeralo to tam tak, akoby sa tam niečo prerábalo..
Zavrela som teda za sebou dvere a zhodila som zo seba všetko oblečenie a osušila som sa. Bol tam aj nejaký menší radiátor a tak som si tam zavesila veci. Na stene visela nejaká stará veľká rozťahaná mikina a tak som si ju obliekla naholo, keďže všetko bolo mokré a pozrela som sa do zrkadla..

„Kto vlastne som? Čo mám robiť so svojím životom?“ pýtam sa svojho odrazu v zrkadle pričom si utieram svoje slzy do rukáva a nemôžem prestať vzlykať.

19/12/2013

Story of my Life

Ahojte :). Takže po dlhšom odmlčaní som sa konečne dokopala k napísaniu nového príbehu, teda k jeho úvodu. Takže dúfam, že sa bude páčiť a sľubujem, že sa už polepším a budem pridávať častejšie :D Enjoy ;)


Takmer každý má vo svojom živote určité ciele, ktoré chce dosiahnuť, miesta, kam chce ísť. Niekto možno v živote dosiahne všetko čo si kedy prial, bol na miestach o ktorých iní možno len snívajú. A naopak niekto  len pláva životom a snaží sa prísť na to, čo v tomto rýchlom a uponáhľanom svete robí a nevie prísť na to, čo by so sebou mal robiť.. Ten druhý prípad by som mohla prirovnať hmm.. ku mne! O mesiac maturujem a ani zďaleka netuším, čo chcem robiť ďalej, kam chcem ísť. Rada by som s tým dokonca aj niečo robila, len neviem čo.. Možno by som teda aj vedela, len sa akosi neviem rozhýbať. Každý naokolo na mňa pozerá ako na blázna, dievča, ktoré nevie čo chce.. Žiaden Oxford či Cambridge, nechýba mi k šťastiu byť obklopená samými namyslenými ľuďmi.. Navyše je to veľmi drahé.. Keď tak rozmýšľam, nechcem byť ani lekárka, ani právnička. Vlastne som len malá osôbka, ktorá nevie čo chce a tak si momentálne chodí privyrábať do rýchleho občerstvenia ako čašníčka, aby mala aspoň nejaké peniaze. Nehovorím, že mi tam je najhoršie, ale nechcem tam zostať navždy. Táto práca je dobrá popri škole, no nie po škole, aby som tam bola od rána do večera a zarábala minimum. Rozmýšľam o tom, že sa po strednej zbalím a odídem niekam ďaleko, kde ma nikto nepozná a kde môžem opäť začať s čistým štítom. Tu ma už aj tak nič nedrží. Naši sa rozviedli ešte keď som bola malá. Ocko mi zomrel pred pár rokmi a s mamou sa nevídam až tak často, keďže je málokedy doma. Prečo? Ani sama neviem a viete čo? Asi je lepšie, keď to vedieť nebudem.
Kamarátky? Ani veľmi nie. Jedine ak pár známych zo školy a kamarát Josh s ktorým sa sem-tam stretnem a porozprávame sa o škole a tak..
Bývam v malom dvojizbovom domčeku blízko Mancherstru s mamou, teda vlastne sama, keďže ona doma ani nie je. Mám ešte jednu staršiu sestru, no tá sa presťahovala do Londýna a nevídame sa až tak často, takže mám „úžasnú“ rodinku ako ste si asi všimli!
Možno aj preto sa niekedy správam tak, ako sa správam, lebo ma nikto nenaučil správať sa tak, ako by som sa mala. Nikto mi nepovedal, čo by som v živote mohla robiť, na čo by som sa hodila. Nikto mi nepovedal, čo je alebo nie je správne.. Jediné čo viem je, že už by som so svojim životom mala konečne začať niečo robiť, lebo inak to so mnou nedopadne dobre..

Pri uchu počujem zvoniť svoj budík, rukou ho hľadám na nočnom stolíku a po chvíli konečne vypínam to neznesiteľné zvonenie. Nenávidím to ranné vstávanie! Otočím sa na druhý bok a ešte na chvíľu zaborím svoju hlavu do mäkkého vankúša pričom zvažujem, či dnes ísť alebo neísť do školy..
„Keby sa mi chcelo tak, ako sa mi nechce“ zamrmlem si popod nos a po chvíli zvažovania vstanem nedobrovoľne z postele.
Rozospato kráčam do kúpeľni, umývam si zuby a tvár si oplachujem studenou vodou, nech sa aspoň trochu preberiem.
Po chvíli sa vrátim do svojej izby, oblečiem si prvé, čo mi príde pod ruky, trochu sa ešte upravím a utekám na zastávku, ktorá je asi 5 minút od nášho domu. Nestíham ako vždy, no po ceste si ešte zapálim a rýchlym krokom sa presúvam. Raňajky nikdy nestíham, takže som to zvykla riešiť talianskym štýlom - cigaretka a káva, ktorú si ešte po ceste kúpim.
Autobus som stihla len tak tak, no keď som už nastúpila, tajne som aspoň dúfala, že budem mať nejaké to voľné miesto na sedenie, no keďže je pondelok ráno, tak je všetko plné a tak musím najbližších 20 minút stáť.. 
„No super“ pomyslím si a opriem sa o tyčku, ktorá je predo mnou. V autobuse vidím pár známych tvári, no všetkým len pozdravím ľahkým kývnutím ruky a neriešim ich. Momentálne sa mi s nikým nechce nejako vykecávať a popravde, nie som až taký komunikatívny typ osoby.

„Christy“ kričí niekto z diaľky, no ja to akosi nevnímam.
„Heey!“ chytí ma zrazu niekto zozadu za plece a predo mnou sa zjaví usmiata tvár.
„Emma!“ hovorím prekvapená, že ju vidím.
„Ahoj.. Pozerám, že ešte asi stále spíš“ uškŕňa sa na mňa a ja gúľam očami.
„Ako každý pondelok.. A inak prepáč nevšimla som si ťa..“
„Zase si v tom svojom svete?“ pýta sa ma zvedavo.
„Ako to myslíš?“ pozriem na ňu nechápavo.
„Ale to je jedno, kašli na to..“
„Hm.. Čo máme prvú hodinu?“ pýtam sa nezaujato.
„Myslím, že telesnú.“
„No zbohom“ zalomím rukami a začínam rozmýšľať nad tým, prečo som dnes ráno vlastne prišla..
A tak sa lenivým krokom presúvame do telocvični, kde sa má začať môj ďalší „úžasný“ deň v škole.

Po zdajúc sa nekonečnom dni som sa presunula do ďalšieho začarovaného kruhu menom „moja milovaná práca bez ktorej by som nemala ani libru“ a tak som sa prezliekla a vymenila som pani Stone za pokladňou. Dnes sme tu nemali až tak plno, čo ma aj potešilo, lebo mi ruky pri ťukaní do kasy nezhoreli, no na druhej strane som sa po pár hodinách začala nudiť a tak som si vytiahla svoj zápisník a začala som si doň niečo čmárať. A keďže som sa do toho už spomínaného čmárania trošku viac zažrala, nevšimla som si, že predo mnou niekto stojí a chce si niečo objednať.
„Prepáč, mohol by som si niečo objednať?“ pýta sa ma nejaký chalan a ja sa strhnem.
„Áno, jasné... Prepáč“ pozriem naňho ospravedlňujúco a zápisník rýchlo skryjem pod pult.
„Takže dal by som si...“
„Nech sa páči. Bude to 5 libier“ hovorím mu a on mi podáva peniaze.
„To je dobré. A mimochodom, pekne kreslíš“ povedal s úsmevom a pomaly odkráčal k východovým dverám.

Ja som za ním ešte chvíľu zízala, lebo doteraz moje kresby nikto nevidel a tak ma trochu prekvapilo, keď mi ich úplne cudzí človek pochválil.. „Nestihla som mu ani poďakovať“ pomyslela som si a zápisník som znovu vybrala.
                                                                        Christy
                                                         

25/11/2013

Friendship

„As we grow up, we realize it becomes less important to have a ton of friends, and more important to have real ones.“

Asi takto by som mohla vystihnúť môj aktuálny pohľad na priateľstvo. Trošku som vyrástla, zmenila pohľad na svet a ľudí okolo mňa a práve preto, by som teraz chcela napísať o niečom, čo je pre nás tak veľmi dôležité, aj keď si to poniektorí v dnešnej dobe nevedia vážiť.. A naozaj je v tomto citáte veľa pravdy! Nie je dôležité mať tonu „priateľov“ či už na Facebooku alebo v partii.. Oveľa dôležitejšie je totiž mať priateľov, na ktorých sa môžete kedykoľvek spoľahnúť a zavolať hoci aj o polnoci..

Pár dní dozadu som v autobuse stretla jedného môjho kedysi kamaráta a krátko potom som sa tak trochu zamyslela.. Človek, ktorého som kedysi mala tak rada, dokázala som sa s ním porozprávať o čomkoľvek, chodili sme spolu von, vystrájali sme spolu rôzne veci..
A teraz? V tom autobuse som ho videla cca po roku a on sa zmohol na jedno jediné a prosté „Ahoj!“ Rozmýšľala som teda nad tým, ako veľmi sa zmenil on, a ja tiež, a uvedomila som si, ako veľmi sa ľudia dokážu odcudziť a po rokoch či mesiacoch si už dokážu len pozdraviť.. Už to nie je o tom, ako veľmi sme si pred tým rozumeli.. Jednoducho sme sa po čase nestretávali až tak často, obaja sme boli zaneprázdnení a nevedeli sme si na seba nájsť čas.. No keď tak nad tým teraz rozmýšľam, viete čo? Úprimne, aj keď som pred tým s daným človekom strávila veľmi veľa času, už mi nechýba.. Osobne si myslím, že každý človek, ktorého stretneme/rozprávame sa s ním, má v našom živote určitý význam.. Či už nám dá nejakú radu alebo sa nás niečo zaujímavé opýta a my sa nad tým následne zamyslíme.. Každý JEDEN, nám do nášho života niečo prinesie či nás na niečo upozorní, kvôli čomu sa neskôr môžeme vyvarovať rôznych chýb. Stretnutie s každým človekom v našich životoch má svoj význam a dôvod! Rola môjho kamaráta sa v mojom živote už možno skončila, možno sa naše priateľstvo niekedy obnoví, neviem.. No nateraz som sa naňho ešte na chvíľu, sediac v tom autobuse, pozrela a usmiala sa.. Spomenula som si totiž na všetky tie naše pekné časy čo sme si spolu prežili a taktiež ma naše priateľstvo naučilo pár vecí, ktoré si teraz môžem všímať na iných, pár chybičiek, ktoré mi teraz na ľuďoch vadia, no pred tým nevadili (čo je pre mňa teraz dobre vedieť a môžem sa vyvarovať rovnakých chýb).

Ja osobne nemám rada ľudí, s ktorými som napríklad niekde na nejakej akcii, rozprávame sa, smejeme sa.. A keď sa stretneme po pár dňoch, už ani nevie ako sa volám, ani nepozdraví, ako by sme sa nepoznali.. Alebo ďalší typ „kamarátov“, ktorý ti pozdravia alebo sa s tebou rozprávajú len občasne, lepšie povedané, keď im to vyhovuje.. Noták ľudia, spamätajte sa! Ak sa s niekým nechcem zoznamovať, tak sa nezoznamujem.. Ak sa s niekým nechcem rozprávať, tak sa nerozprávam.. A buď je to tak, že sa rozprávame alebo nie, nič medzi nie je!
Taktiež typ „Facebook-oví kamaráti“. Máme ich okolo 1000, no píšeme si tak možno s maximálne 20-timi. Načo si pridávame ľudí (alebo oni nás), keď potom nemáme záujem sa s nimi nijako inak kontaktovať?! Veď to nemá logiku, či? Čo si o tom myslíte? Okej, možno si niekedy pri mazaní priateľov povieme: „ale čo ak budem niekedy niečo potrebovať a on/a mi s tým môže pomôcť a bla bla bla..“ Nemyslím si, že ak sa s daným človek nekontaktuješ dlhú dobu a zrazu mu napíšeš s tým, že od neho niečo potrebuješ, tak ti pomôže.. Asi nie, keďže si na teba už možno ani nepamätá a ak aj áno, tak si pomyslí, že niečo potrebuje, tak sa zrazu ozve?! Takto to asi nefunguje..
A čo priatelia, ktorí sa tvária, že sú vašimi najlepšími kamarátmi a pritom vás ohovárajú pred všetkými.. Niečo potrebujete a nemôžete sa im dovolať, či zrazu robia niečo, čo nepočká a je vždy dôležitejšie ako vy? Ľudia, ktorí si na vás ledva nájdu čas a jediný, kto sa musí prispôsobovať ste vždy vy? Tak počkať, počkať... Toto nie sú priatelia.. Teda sú, ale falošní..
Taktiež partie, ktoré vám do vášho života vôbec nič neprinášajú a ak už áno, tak je to len alkohol či drogy, ktoré pomáhajú aj tak len na chvíľu.. Partia vás volá von len vtedy, ak si s nimi niečo dáte.. Ak nie, tak ani nemusíte chodiť.. Tak to asi nie.. Aj keď tu teraz nechcem nič kázať..
Chcela by som len poukázať na pojem „skutoční priatelia“, ktorí si v dnešnej dobre niektorí možno mýlia s inými výrazmi..
Nech si hovorí kto chce, čo chce.. Podľa mňa je priateľ človek, za ktorým môžeš prísť kedykoľvek s čímkoľvek, môžeš sa mu vyrozprávať, vyplakať, či zasmiať sa s ním na hocakej blbosti. Človek, s ktorým tráviš svoj čas a aj keď sa možno vidíte len raz za čas, vždy vieš, že je tu pre teba.. Človek, ktorého keď stretneš, nemusíš sa na nič hrať, môžeš mu povedať hocičo, formou akou len chceš, on to pochopí.. Môžeš sa naňho spoľahnúť..
Ja osobne mám okolo seba takýchto ľudí niekoľko a o niektorých z nich dokonca môžem povedať, že sú ako moja rodina.. A či už sú to kamaráti/kamarátky zo základnej či strednej školy, ľudia, ktorých sme spoznali cez iných kamarátov, ľudia, ktorých sme spoznali v zahraničí, či hocikde inde..
Je jedno či sú bohatí alebo chudobnejší. Je jedno či bývajú 5 minút od nášho domu alebo 500 kilometrov od nás.. Nezáleží na tom, či ich vídame každý deň alebo len raz za mesiac..

To stretnutie s nimi nám vždy zlepší náladu, vyčarí úsmev na tvári a čo viac, máme sa radi a nikdy na nich nedáme dopustiť a aj napriek všetkému čo o nás vedia, nikdy nás neopustia a preto si vážme, že ich máme, lebo sú jednou z najcennejších vecí v živote :).

18/11/2013

Forever 29

Taaak a je tu posledná očakávaná časť.. Viem, že ma za takýto koniec asi zbijete, ale takýto koniec som plánovala už od začiatku, takže tak.. Bude to dojímavé, takže slzy sú povolené (nemusia to byť potoky, ako keď som to písala ja :D).. A chcem vás ešte poprosiť, aby každá/ý jedna/jeden z vás mi k tejto poslednej časti nechal/a komentár, každý kto to čítal, nech viem, či sa vám príbeh a záver páčili.. Prosííííííííím :).. Tak a teraz už rýchlo čítajte.. Enjoy the last chapter ;)


O pár rokov neskôr
„Ocíí“  vbehla mu Lily do náruče a on ju zdvihol a zatočil ňou.
„Ahoj princezná!“ dal jej pusu a následne aj mne.
„Akoto, že si už doma?“ pýtam sa ho prekvapene, keďže sme práve prišli s Lily zo školy a on mal mať nejaké fotenie v meste..
„Fotenie sa zrušilo a tak mám dnes viac času na rodinu, no nie je to skvelé?!“
„Supeer.. Tak teda poď so mnou, ukážem ti, čo sme dnes robili v škole“ ťahá ho Lily za ruku a on len s úsmevom pokrčí plecami a uteká za ňou hore schodmi..
„Ahoj oci“ pozdravím mu, keďže som ho poprosila aby postrážil nášho malého 2-ročného Matta, lebo som dnes potrebovala ísť po Lily do školy a taktiež si vybaviť nejaké veci v meste.
„Ahoj, tak aký bol deň?“ pýta sa ma a ja si beriem na ruky malého Matta.
„Ahoj mami“ hovorí mi trošku skomolene a ja mu s úsmevom dávam pusu.
„Ahoj zlatíčko.. Celkom dobrý, veľa vybavovačiek okolo toho nového vystúpenia, ale inak dobre.. A čo vy dvaja?“
„My sme sa mali výborne! Matt mi dnes ukázal, ako vie skladať svoju novú skladačku a musím povedať, že je veľmi šikovný“ pohladkal ho a Matt sa zasmial a pomrvil mi v náruči.
„Vážne? Tak to je super, som rada, že ste sa zabavili a taktiež ďakujem, že si nám ho postrážil oci.“
„To je v poriadku!“ hovorí mi s úsmevom a dáva mi pusu na líce.
„Už ideš? Mohol si zostať aspoň na čaj“ hovorím mu prekvapene.
„Prepáč dcérka, ale idem domov, je dosť hodín, po ceste chcem ísť ešte nakúpiť, takže na čaj prídem inokedy“ povedal s úsmevom a rozlúčil sa so všetkými..
Šla som teda spolu s Mattom v náruči do detskej izby, odkiaľ sa ozýval veselý chichot Lily a sadli sme si k nim, kde sa hrali.
„Ahoj Matt“ objala svojho malého bračeka Lily a s Liamom sme si vymenili šťastné pohľady.
„Čau krásavec“ nastavil ruku Liam a Matt mu po nej veselo ťapol.
„Aký si mala deň zlatko?“ pýta sa ma po chvíli otecko našich detí a tak sa začína debata o dnešnom dni, do ktorej sa zapojila aj Lily, ktorá začala rozprávať o škole a svojich spolužiakoch a neskôr aj malý Matt svojím bľabotaním a pár základnými slovami, ktoré už vedel..
Večer som uvarila večeru, všetci sme sa spolu najedli a cítili sme sa šťastne, pretože sme boli všetci spolu, čo sa nestáva vždy. Pozreli sme si spolu rozprávku, uložili deti do postele, Liam im povedal rozprávku a po chvíli už obaja zaspali..
Ľahli sme si teda do postele a ja som sa pritúlila k Liamovi.
„Budeš nám chýbať“ hovorím mu trošku smutne, keďže zajtra im začína turné..
„Noták, po týždni som späť, koncertujeme po Anglicku, nie po Európe“ hovorí mi, pričom ma pohladí po vlasoch..
„Sľúb mi, že prídeš“ hovorím mu, pričom mi zrazu pozrie do očí.
„Heey! Azda mi neveríš? Jasné, že prídem.. Budem sa ponáhľať, veď s vami chcem byť čo najskôr..“
„Deti ťa potrebujú a ja tiež!“ hovorím mu, pričom mi steká slza tvárou a on mi ju rýchlo zotrie..
„Soph, ja viem, že ma potrebujete a ty dobre vieš, že by som vás tu len tak nenechal.. Milujem ťa a deti taktiež.. Nedokázal by som bez vás žiť, ste môj celý život! Vy ma držíte nad vodou, dávate mi všetku energiu a robíte ma najšťastnejším na svete!“ hovorí mi a ja v tej chvíli viem, že to myslí vážne.
„Liam, milujem ťa.. A viem, že aj deti ťa zbožňujú, si pre nich vzorom a si skvelý otec! Pre Lily si jej princom a pre Matta si jeho veľký tato, skvelý spevák, ktorý s ním spieva pesničky z rádia“ zasmiali sme sa obaja a ešte viac sme sa k sebe pritúlili.
„Pamätáš na Paríž?“ pýta sa ma s úsmevom a ja na neho prekvapene pozriem..
„Jasné, že sa pamätám! Bolo to úžasné!“ hovorím zasnívane, spomínajúc na naše medové týždne.
„A pamätáš sa aj na našu prvú noc tam?“ pozrel na mňa žiadostivo, pohľadom presne rovnakým, ako predtým tam a ja som hneď vedela, čo má na mysli.
„Myslím, že si na ňu pamätá celý hotel a nie len my“ zachichotala som sa on ma pošteklil.
„Liaam“ povedala som trošku hlasnejšie ako som chcela, lebo som veľmi šteklivá a on dobre vie, že keď ma začne štekliť, hneď začnem kričať a rehotať sa.
„Áno?“ pýta sa nevinne a ja sa snažím zadržať smiech, lebo nechcem zobudiť deti.
„Prosíím prestaň, zobudíme deti“ hovorím a on pomaly prestáva.
„Tak teda dobre.. Ale týmto ich snáď nezobudíme“ uškŕňa sa a rukou ma hladká po nahom tele pod pyžamom.
„Hmm.. Snáď nie“ hovorím mu a a moja ruka taktiež blúdi po jeho tele...

A tak sme si ešte pred Liamovým odchodom stihli užiť podobnú noc Parížu, plnú romantiky a skvelého pocitu, že aj po rokoch sa tak veľmi milujeme!

Ráno sme sa s Liamom všetci rozlúčili, deti ho poriadne vyobjímali a pripomenuli mu, nech sa nám vráti čo najskôr a ja som sa s ním rozlúčila tiež.. No bolo to akési iné lúčenie, než tie doteraz.. Nevedela som prečo, no potrebovala som mu povedať ešte raz, že ho veľmi ľúbim a že mi bude chýbať.. Nasadol teda do auta a ešte raz nám zakýval a usmial sa na nás.. Auto sa pohlo a on tam už po chvíli nebol..

Na druhý deň
„Neznášam tie naše lúčenia“ hovorím Perrie, keď ma prišla pozrieť domov a len tak sme sa rozprávali.
„Ja viem.. Pre mňa to je tiež hrozné.. No tento krát  prídu chalani koncom týždňa domov, takže to bude v pohode, o pár dní sú doma“ hovorí mi optimisticky.
„To je teda pravda“ hovorím a ponáram sa späť do svojich myšlienok a pokračujem v stavaní kociek s malým Mattom..

O týždeň
„Dobre, ahoj“ hovorí veselo Perrie a zloží hovor so Zaynom.
„Tak čo?“ pýtam sa zvedavo, čakajúc spolu s Perrie na chalanov. Dohodli sme sa totiž, že obaja prídu rovno k nám, lebo sa dnes končí školský polrok v škole a tak Lily s Chrisom chceli byť spolu a taktiež malý Matt sa chcel s niekým hrať a tak sme zostali všetci spolu aj s tehotnou Perrie.
„Áno, vraj idú Zayn s Liamom spolu na aute a tak za hodinu, by tu už mali byť.“
„Akoto, že idú na aute?“ pýtam sa zvedavo..
„Neviem, vraj nám to vysvetlia potom“ hovorí veselo a ja sa už neviem dočkať Liama.
Začali sme teda variť s Perrie večeru a pritom sme si pospevovali a deti sa spolu hrali.. V našom dome momentálne vládla rodinná idylka, už sme len čakali na chalanov.. A keď sme odpočítavali minúty a prešla hodina, čakali sme ich na minútu presne, no akosi neprichádzali.. Vysvetlili sme si to zápchou a neriešili sme to..

No po takej pol hodine však Perrie zazvonil telefón a volal jej Zayn..
„Liam asi šoféruje a tak radšej volá Zayn“ pomyslela som si.
„Daj to prosím ťa na reproduktor“ hovorím jej  s úškrnom a ona položí mobil na stôl s úsmevom.
„No kde ste?“ povieme naraz, pričom sa zasmejeme, no v pozadí počujeme akýsi rozruch..
„Jaaa som ho nevidel.. Ani Liam nie.. Musel byť opitý.. Ja nechápem ako sa to mohlo stať“ opakoval zmätene Zayn pomedzi vzlyky.
„Zayn čo sa stalo?“ pýta sa ho vážne Perrie a ja som v tej chvíli už tušila, že to nebude nič dobré a úsmev mi zamrzol.
„Proti idúce auto do nás narazilo, z ničoho nič prešiel do nášho pruhu.. Liam sa to snažil vytočiť, no nemal veľmi kde a tak do nás zboku narazil aaa...“
„Zayn, to bude dobré, len mi povedz čo je s Liamom“ snaží sa ho upokojiť Perrie a ja sa snažím zhlboka dýchať..
„Liam.. On.. Snažili sa ho oživiť a všetko okolo toho.. Ale ono to nepomohlo“ rozplakal sa do telefónu a mne sa podlomili kolená a klesla som na gauč.. Perrie na mňa pozrela a v tej chvíli na mňa zlomene pozrela a rýchlo ma objala..
„Zayn a čo ty, si v poriadku?“ zachytila som ešte jej otázku, no ostatné som už nevnímala.. Myslela som len na ten posledný deň, keď sme boli spolu.. Ako nám posledný krát  zakýval, usmial sa.. Posledná noc s ním a to, ako som v sebe niečo veľmi zvláštne cítila.. Niečo, čo mi našepkávalo: povedz mu, čo pre teba znamená a ako veľmi ho ľúbiš..
Cítila som to.. Cítila som, že niečo sa stane, len som nevedela čo..
Teraz to už viem..
Prológ
„Ouu, si v pohode?“ začula som zrazu za sebou chlapčenský hlas a tak som sa otočila k nemu, no nohy sa mi trochu podlomili a tak ma našťastie chalan stihol zachytiť.
„Poď, radšej si trochu sadni“ povedal ustráchane a ja som si teda sadla späť na obrubník..
„Som v pohode, len sa mi trošku zakrútila hlava“ povedala som a snažila som sa o úsmev, hoci mi z toho bolo nanič.
„Ahaa.. Určite?“ Vyzeráš aj trošku... smutne“ dokončil a sadol si vedľa mňa.
„Až tak to je vidieť?“ opýtala som sa prekvapene.
„Ja to vidím, neviem ako ostatní..“
„A prečo by som ti to mala povedať, keď ťa ani nepoznám?“ opýtala som sa ho a pozrela som mu do jeho čokoládových očí.
„To je teda pravda.. Prepáč, že som bol taký zvedavý.. Inak som Liam“ predstavil sa a podal mi ruku.
„Som Sophie“ potriasla som mu ňou pričom som sa musela pousmiať. Vyzeral naozaj milo..

A tak to všetko začalo..
Teraz sedím na pohrebe a práve táto situácia sa mi vynorila pred očami.. Verili by ste tomu? Naše prvé stretnutie a prvý rozhovor.. Bolo to už tak dávno.. Kto by to bol povedal, že sa tento milý chalan s čokoládovými očami stane raz otcom mojich detí a mojim manželom? Ja teda asi nie, aj keď na mňa zapôsobil hneď v prvom momente..
Obzerám sa naokolo a vidím okolo seba 2 typy ľudí.. Prvý, smútia, pretože zomrel uznávaný hudobník z populárnej kapely, ich kamarát či známy z brandže, idol veľa mladých ľudí, dievčatá plačú a vypisujú mi, ako veľmi im to je ľúto.. Píše sa o tom teraz všade a aj keď to nesledujem, nedá sa to nevšimnúť si..
No a tá druhá skupina ľudí.. Smútime preto, lebo je to člen našej rodiny, najlepší kamarát, mali sme s ním skvelý vzťah..
Naokolo počuť vzlyky, poťahovanie nosom či vidieť len kamenné tváre, tak ako je tá moja s tým rozdielom, že po mojej tvári sa z času na čas skotúľa slza..
Deti otrasené, Lily si opiera hlavičkou o moje rameno, ja ju rukou objímam a tou druhou držím v náručí Matta, ktorý ešte tak celkom nevie, čo sa to tu deje..
Po chvíli sa presúvame na cintorín a spoločne ho pochovávame.. Snažím sa neplakať, hoci to miestami nejde.. Zayn a ostatní ma zozadu objímajú, hladkajú ma chrbte.. Snažím sa nepripúšťať si to až tak, tento týždeň som sa už po nociach naplakala dosť, myslím..
Po tom všetkom mi všetci zaželajú úprimnú sústrasť, pomaly sa rozchádzajú s krútením hlavou a otázkou „Ako je to možné, prečo sa to stalo?“
Je mi jedno čo si myslia.. Chalani s dievčatami berú deti a ja ešte chvíľu ostávam pri hrobe, po chvíli už sama a oni ma čakajú pri aute..
Hádžem svoju ružu dole, na rakvu, pozerám sa na jeho fotku a aj keď viem, že tu nie je, počúva ma zhora a vie, že to čo mu teraz hovorím, je pravda..
 „Pozerám, že osud s nami dobre vybabral, čo? Obalamutil nás tým, že môžeš zomrieť na nejakú zvláštnu chorobu a zariadil to tak, že to bola autonehoda.. Také jednoduché.. No nemusel si nás opustiť ešte tak skoro zlatko.. Malý Matt je ešte malý.. A čo tvoja princezná? S kým sa vyblázni toľko ako s tebou? Svojho ocka nadovšetko ľúbi.. A tvoja manželka ťa taktiež nadovšetko miluje.. Poslednú noc si mi sľúbil, že prídeš.. A aj keď to teraz bolí a bude ešte veľmi dlho, tak trošku sme na to boli pripravení, čo myslíš? Na začiatku som ti povedala, že ťa v tom nenechám a dúfam, že som to aj splnila.. A teraz ti tu môžem sľúbiť, že nikdy nedovolím, aby na teba deti niekedy zabudli, lebo ty budeš navždy s nami, v našich srdciach, spomienkach a budeš nás ochraňovať aj tam zhora..
Tak veľmi mi budeš chýbať Liam! No ja budem navždy spomínať, na naše spoločné chvíle a na to, čo sme si spolu prežili, kde všade sme spolu boli..
A neboj, chalani a baby mi vo všetkom pomôžu a nenechajú ma v tom.. Takže ešte jednu vec, ktorú by som ti chcela povedať..
„Ver tomu, že sa ti tu o ňu postaráme brácho.. Nikdy ju nenecháme samú a čokoľvek bude potrebovať, stačí povedať!“ pridal sa ku mne zrazu Zayn a hoci som nevedela, ako dlho tu už stojí, nevadilo mi to..

„Soph, ešte predtým.. Liam ti chcel dať toto.. Našiel som to v jeho kufri, kde to mal odložené, medzi vecami“ podal mi malú krabičku a ja som ju pomaly otvorila.. Bola tam retiazka, na ktorej bol zavesený prívesok, ktorý pre nás vždy veľa znamenal.. Symbolizuje totiž slovíčko FOREVER.

„Ty si teda číslo Mr Payne“ usmiala som sa cez slzy, ktoré mi stekali tvárou a Zayn ma len ticho objal..

„I promise you, that I will love you FOR EVER darling! A nikdy na teba nezabudnem!“ hovorím a pomaly so Zaynom po mojom boku odchádzame.. Po chvíli sa ešte otočím, pousmejem sa a poviem to, čo mi zostane navždy v pamäti a jeho obľúbené: „See you later.“

13/11/2013

Forever 28

Hi! Takže dnes pridávam predposlednú kapitolu tohto príbehu a tá posledná bude dosť dlhá a veľmi nečakaná, takže sa určite máte na čo tešiť :).. Dúfam, že sa vám táto časť bude páčiť :)!


„Je čas“ oznamuje mi môj doktor, no ja očami stále behám naokolo, pretože Liam ešte neprišiel..
„Neboj sa, určite to stihne“ upokojuje ma Danielle, ktorá momentálne behá medzi izbou Perrie a tou mojou hore-dole, keďže chce byť všade..
„Tak to by som mu radila“ hovorím, pričom prekonávam ďalšiu kontrakciu s tým, že sa začali objavovať stále častejšie a častejšie..
„Tak môžeme?“ pýta sa ma doktor a ja smutne pozriem na Dan.
„Počkajte!“ vbehne dnu zrazu zadychčaný Liam, v ruke má nejaké kvietky, zbadá ma a v tej chvíli sa obidvaja usmievame.
„Teraz už áno“ dávam pusu Liamovi, chytám ho za ruku a začne sa to, čomu sa hovorí prirodzený pôrod...
Po cca pol hodine už počujem naše bábo ako plače a sestrička nám s radosťou oznamuje, že máme dievčatko, pričom mi malú podáva do rúk, zabalenú v malej dečke..
„Ahoj maličká“ prihovára sa jej Liam a mne pri pohľade na tú malú krásu, ktorú držím v rukách vyhŕkne zopár sĺz.
„Je nádherná“ dostanem po chvíli zo seba a s úsmevom sa na ňu pozerám.
„Presne ako jej mama“ hovorí Liam, pričom na mňa žmurkne a ja sa cítim najšťastnejšia na svete.
Po chvíli nám sestrička vezme malú a Liam ma silno objíma.
„Ľúbim ťa Soph, si statočná“ hovorí mi a hladká ma po chrbte.
„Som otec, som otec!“ vbehne do izby zrazu natešený Zayn a skáče takmer po plafón.
„Gratulujem“ objímajú sa s Liamom a vidieť týchto dvoch takto natešených ma robí ešte šťastnejšou.
„Soph a čo ty?“ pribehne ku mne a taktiež ma objíma.
„Máme dievčatko“ hovorí vysmiaty Liam.
„Gratulujem! Vyzerá to tak, že naše detičky budú oslavovať narodeniny v ten istý deň“ hovorí s úsmevom.
„To je skvelé Zayn! A čo máte vy, je Perrie aj malé v poriadku?“ pýtam sa zvedavo.
„Máme chlapčeka a obaja sú v poriadku! Ešte nikdy som sa necítil šťastnejší“ hovorí nám pričom už opäť uteká preč z izby, no po chvíli ho nahradia Dan a El, ktoré nám prídu pogratulovať a sú rovnako nadšené ako všetci ostatní.
„A čo meno?“ pýta sa El.
„Áno, máte už meno? Lebo druhá dvojica má malého Chrisa“ hovoria nám a my sa na seba len usmejeme.
„Myslím, že my máme meno taktiež“ žmurkne na mňa Liam, čím mi naznačí, že meno, ktoré sme spolu vybrali predsa len použijeme.
„Bude sa volať Lily“ hovorím už trošku unavene.
„To je krásne meno Soph.. No a myslím, že by si si teraz mala už trošku oddýchnuť, tak ťa necháme.. Prídeme ťa pozrieť neskôr dobre?“ lúčia sa so mnou baby a ja len súhlasne prikyvujem..
„Chceš aby som šiel aj ja?“ pýta sa ma Liam, no ja mu hovorím, že jeho by som si tu chcela nechať a tak si ochotne ľahne do postele vedľa mňa a tak po chvíli vyčerpaná zaspím..

Hneď na ďalšie ráno, keď som sa zobudila, ešte som len otvorila oči a už ma v izbe čakalo milé prekvapenie.. Všade naokolo balóny, pár plyšákov a vedľa nich sedel na stoličke spiaci Liam, ktorý sa opieral o veľkého plyšového medveďa. Stavím sa, že to všetko mi priniesli chalani, ktorí ma pravdepodobne prišili pozrieť, len som ešte spala.. A Liam tu so mnou asi zostal po celú noc..
Chvíľu som ho teda pozorovala, keď po chvíli sa začal mrviť a aj sa zobudil.
„Dobré ránko“ hovorím mu milo a on sa pozrie mojím smerom trošku dezorientovaný.
„Dobré“ hovorí mi po chvíli, pretiera si oči a vstáva celý dolámaný zo stoličky.
„Spal si tu celú noc?“ pýtam sa ho zvedavo, pričom si sadá na posteľ vedľa mňa.
„Nespal som až tak dlho, no v podstate áno, bol som tu“ hovorí mi a dáva mi pusu.
„A čo si tu teda robil celú noc, keď si nespal?“ pýtam sa vyzvedajúc a on sa usmieva.
„Bol som pozrieť Perrie, tak sme sa trochu porozprávali, bol som pozrieť aj našu malú Lily, je taká krásna.. Najkrajšie dieťa aké som kedy videl“ rozplýva sa.
„Dúfam, že mi ju čím skôr prinesú, už sa neviem dočkať, ako ju budem mať opäť v náručí.“
„Neboj, určite ti ju už čoskoro prinesú“ hovorí mi spokojný Liam.

                  Lily                                                                            Chris
 

Po pár dňoch sme aj s Lily mohli opustiť nemocnicu a celí natešení sme celá rodinka konečne šli domov. Liam sa s ňou celý čas rozprával, hladkal ju a ona sa usmievala.
Nemohla som sa nabažiť pohľadu na ňu, je taká roztomilá! Tieto momenty by som veru nevymenila za nič na svete!
V našom dome sme pre Lily mali už vopred pripravenú izbu, postieľku, ktorú sme si presunuli ku nám do spálne, prebaľovací kútik a všetko ostatné tak, ako sa patrí..
Z nového prírastku do rodiny sme sa všetci tešili, naši rodičia, súrodenci, chalani aj so svojimi polovičkami a my s Perrie, sme si práve začali užívať materstvo.
Prvé dni doma boli sem-tam ťažšie, keď malá Lily nemohla spinkať a my s ňou alebo keď raz preplakala celú noc, no odvtedy to je poväčšine všetko v poriadku.


Po čase sme teda spolu s Perrie začali chodiť kočíkovať a keďže chalani museli opäť vyraziť na turné a veľa času trávili aj v štúdiu, pravidelne sme spolu trávili každý deň a taktiež sme sa aj cez naše deti zblížili ešte viac. Lily a Chris sa spolu stále radi hrávali a mamičky si popri dávaní pozoru čítali časopisy, pili kávičky a rozprávali sa o všetkom možnom aj nemožnom.. A tak to išlo.. Dni, týždne, mesiace a naše detičky zrazu chodili do škôlky a stávali sa z nich malí dospeláci.. Bolo úžasné vidieť ich rásť, zo dňa na deň som mala pocit, že naša malá Lily je vyššia a vyššia a taktiež múdrejšia.. Keď bol Liam doma, stále nám venoval všetok svoj čas a doslova miloval hranie sa s malou. Bola to taká jeho malá princezná. A úprimne, nepoznám nič krajšie, ako keď sa chlap hrá s malým bábom, teda teraz už malou slečnou :).