26/10/2012

Never say Never33


Ahojte :)! Takže dnes vám pridám novú kapitolu príbehu.. Neviem kedy bude ďalšia, no momentálne akosi nemám múzu, takže snáď ma čoskoro opäť kopne :D.. Chcem vás poprosiť, aby ste mi zahlasovali v ankete a pri novej časti by som chcela vidieť vaše názory, aby som sa trochu nakopla a prinútila sa písať ďalej.. Ďakujem za pochopenie.. Enjoy new chapter 


„Jess, vstávaj! Sme tu!“ triasol mnou ocko a ja som rozospato rozlepila oči.
„Už?“ opýtala som sa prekvapene, keďže sa mi to zdalo akosi rýchlo.
„Celú cestu si prespala, takže sa ti ani nečudujem, že ti to zbehlo“ uškrnul sa ocko.
„Tak teda poďme..“ usmiala som sa a obaja sme vstali zo svojich sedadiel.
Z lietadla sme sa „viezli“ davom ľudí a po chvíli sme sa ocitli v obrovskej letiskovej hale Dublinu. Kútiky úst sa mi nadšene roztiahli do úsmevu a ešte stále som nemohla uveriť tomu, že som tu! Dublin, Írsko! Vždy som sem chcela prísť..
Pozrela som sa na ocka, ktorý pohľadom behal po ľuďoch s ceduľkami, čakajúcich na svojich známych, rodinu či priateľov..
„Aha, tam sú!“ vykríkol zrazu nadšene a stiahol ma nečakane za ruku..
„Hmm??“ pozerela som naňho nechápavo, ako ma niekam ťahá.
Predieral sa davom a jeho reakciu som pochopila až keď som ich zbadala aj ja..
Stáli tam s ceduľkou „Jacksons“ a usmievali sa od ucha k uchu!
„Hiii“ pribehol k nim ocko a obaja ho hneď uchopili do svojho náručia.
„Konečne ťa tu máme!“ hovorila mu dojato babka.
„Vitaj doma John“ povedal dedko taktiež dojato.
Stála som od nich trochu ďalej a len som sledovala ich šťastie, nadšenie a vzrušenie z toho, že im syn po toľkých rokoch prišiel konečne späť domov!
„A ktože to tam stojí??“ ukázala na mňa so smiechom babka a ja som s úsmevom vykročila k nim.
„Ahojte! No konečne vás vidím aj naživo“ povedala som a všetci sme sa poriadne vyobjímali.
„Sme takí radi, že si tu Jess! Konečne sa budeme môcť lepšie spoznať!“
„Aj ja som rada! Ani si neviete predstaviť, aká som nadšená z toho, že som tu!“
„Dobre teda, všetci sme šťastní.. Tak dosť už bolo rečí, berte kufre a ideme domov!“ zavelil pobavene dedko a s ockom sme si vymenili šibalské pohľady..Spolu sme šli po batožinu a potom na parkovisko, kde nás už babka s dedkom čakali pri aute.
Pááni! Kto by bol povedal, že dôchodcovia budú mať vodičák a k tomu ešte aj takéto auto? Ja nie..
Keď sme konečne všetko naložili do auta, posadali sme si a bol čas odísť z letiska..
„John, upiekla som tvoj obľúbený jablkový koláč..“ začala babka v aute.
„Ooo, tak to sa teda máme na čo tešiť! Jess, tvoja babka robí ten najlepší jablkový koláč na svete.. Je to typický írsky koláč a jeho recept sa dedí z generácie na generáciu!“ hovoril nadšene ocko a v tejto chvíli som v ňom videla malého chlapca, ktorý sa práve vrátil z prázdnin domov.. Bolo to milé..
„Tak to sa teda naozaj teším! Mám rada jablká!“ povedala som so zdvihnutými kútikmi úst.
Cestou k nim mi babka ukazovala rôzne miesta a pamiatky okolo ktorých sme prechádzali a sľúbila mi, že všetky spolu pochodíme.. Z okna som sledovala  okolitú prírodu, ľudí veselo sa rozprávajúc na uliciach a aj domy, ktoré vyzerali skromne, no zároveň nádherne.. A poniektoré boli zas rovnaké až som mala niekedy pocit, že sme stále na tej istej ulici..
Keď sme asi po 10tich minútach zastavili na príjazdovej ceste pred jedným z rodinných domov so špicatou strechou, automaticky som povedala: „Tak tu sa mi bude páčiť!“
Vyzeral tak trochu ako z nejakej rozprávky..
„Tak to dúfam“ povedala mi na to babka a všetci sme vystúpili.. Každý zobral kufor či príručnú tašku a po chodníku sme sa dostali až do domu. Pred domom mali menší stôl a stoličky, čo ma veľmi zaujalo, keďže u nás v Bratislave, by ste asi nič také nenašli. Ak by si dal niekto takto pred dom stoličky a nemali by ste plot, tak to tam na ďalší deň pravdepodobne ani nemáte..



„Pozerám, že sa tu toho veľa nezmenilo“ obzeral sa po chodbe ocko, z ktorej mal výhľad až do obývačky.
„Veď načo by sme to tu menili? Nám sa to tu páči tak, ako to je, takže okrem pár menších zmien sa tu takmer nič nemení..“
„To je teda pravda..“ súhlasne prikyvoval dedko.
„Máte to tu naozaj pekné!“ pridala som sa do debaty.
„A to si ešte nevidela svoju izbu.. Pripravili sme ju špeciálne pre teba“ žmurkla na mňa babka.
„To naozaj?? Tak to som zvedavá“ povedala som vzrušene a dúfala som, že sa mi tá izba bude páčiť.. Veď viete, starší ľudia majú trošku iný vkus.. Aj keď tí moji ako tak pozerám, ho majú dosť dobrý.. :)
„Tak teda poď za mnou“ povedal dedko a kráčal hore schodmi.
„A čo veci?“ opýtala som sa.
„Môžeš si ich zobrať so sebou, ukáž pomôžem ti“ naťahoval ku mne ruku a ja som mu podala svoju príručnú tašku.
„Ďakujem..“
Vyšli sme teda hore na poschodie, kde bolo veľa dverí a ocko otvoril jedny z nich. Predpokladám, že to bola kedysi jeho izba, lebo keď som nakukla dnu, bola zariadená skôr v chlapčenskom štýle, no pritom tak dospelo.
„Tak poď, pre teba tu je špeciálna izba“ chytila ma zozadu za plece babka.
S úsmevom som sa k nej otočila a ona ma za ruku viedla k úplne posledným dverám chodby.
Cítila som v sebe veľké napätie a nadšenie zároveň.. Neviem sa dočkať, až ju uvidím..
Babka pred nami otvorila dvere a pred nami bolo asi ďalších 7 schodov..
„Vyzerá to sľubne“ pomyslela som si.
Vyšli sme tých pár schodov a zrazu sme sa ocitli v podkrovnej izbe, ktorá vyzerala jednoducho, no zároveň úchvatne.
„Pááni!“ dostala som zo seba.
„Myslím, že sa ti páči“ pousmiala sa babka s miernym vydýchnutím.
„Páči? Babi, je kúzelná!“ povedala som a šťastne som ju objala.
„Tak to som teda rada..“
„Ďakujem, ďakujem, ďakujem..“ hovorila som stále dookola a hodila som sa na tú obrovskú posteľ..
„Tak tu sa mi bude určite dobre spať“ zasmiala som sa.



Babka podišla ku mne a sadla si na posteľ vedľa mňa. Sadla som si teda tiež a počúvala som čo vraví..
„Vieš drahá, kedysi to bola ockova najobľúbenejšia izba v tomto dome.. Často sa tu skrýval, chodil sa sem učiť a aj svojich priateľov si sem vodil.. Vravel, že je na tejto izbe niečo zvláštne a že mu prináša šťastie.. Napríklad táto posteľ tu bola už aj pred tým a vždy keď vonku pršalo, John sa sem chodil skrývať.. Počúval zvuk dažďa, ako padá na strechu a nakoniec tu aj vždy zaspal..“ hovorila s úsmevom babka a pri týchto spomienkach sa jej iskrička v očiach rozhorela ešte viac ako predtým..
„Asi som po ockovi.. Aj mne sa tu veľmi páči.. Ale povedz mi akoto, že vieš o všetkom,  čo tu ocko vystrájal?“ povedala som pobavene a babka sa uchechtla.
„Moja malá, ten veľký šibal bol taký neposedný, že som za ním musela takmer vždy a všade behať a aj keď niekde bol, tak som ho jedným očkom sledovala, či zas niečo nevystrája.
A keď som ho nijak raz nemohla nikde nájsť, hneď som vedela, že bude tu!“
„Naozaj hovoríš o mojom ockovi?“ opýtala som sa neveriacky.
„Jasné, že hej! Viem, možno to je neuveriteľné, keďže teraz tento „veľký šéfko“ vybavuje toľko vecí naraz so serióznou tvárou, no ešte stále mu ostala tá naša povestná írska priateľskosť a dobré srdce šibala..“
„Veľký šéfko?“ zopakovala som a obe sme vybuchli smiechom.
„Veď vieš, ako som to myslela“ obraňovala sa babka.
„Viem, viem, ale aj tak..“
„Pozerám, že tu dnes má niekto veľmi dobrú náladu“ vbehol dnu zrazu ocko a my sme sa snažili nesmiať sa ešte viac.
„Milujem túto izbu“ rozhliadol sa ocko s úsmevom.
„Veď my vieme“ povedala som, až kým mi nedošlo, že som sa trošku prekecla.
„Naozaj?“ pozrel na nás so zdvihnutým obočím.
S babkou sme si vymenili pobavené pohľady a situáciu zachránila svojou rýchlou otázkou: „Tak kto si dá môj chutný jablkový koláč?“
Ocko sa samozrejme hneď prihlásil, pričom hneď zabudol na svoju otázku a babka sa postavila na odchod.
„Tak si tu sprav pohodlie a cíť sa tu ako doma“ žmurkla na mňa od schodov.
„Ďakujem“ venovala som jej šťastný pohľad.
„A koláč čaká aj na teba Jess!“ zakričala mi ešte od dverí a ja som sa s úsmevom začala vybaľovať.

17 comments:

  1. aaale :D nech sa už konečne stretnú :D :D No aj tak je to krásne :))

    ReplyDelete
  2. Paráda, tá rodinná atmosféra z ich domu v BA sa preniesla a ešte vylepšila keď dorazili do Írska ;)... také rodinné chvíľky v príbehoch sú neprekonateľné ;)... P.S.: Nech ťa nakopne múza menom Niall : myslím, že aj on sa už chce s Jess stretnúť :D ;)... Ivs

    ReplyDelete
    Replies
    1. Ďakujem, mne sa taktiež páči takáto rodinná idylka ;).. A k tomu p.s... meno Niall si myslela v súvise s príbehom, či ako krycie meno? :P :D..

      Delete
    2. :D :D :D ja som myslela v príbehu ale keď nad tým tak uvažujem :d môže to byť kľudne aj to krycie meno :D ;) :-*

      Delete
    3. dobre, dobre.. :D to len mňa už napadá všetko možné, to si nevšímaj :-*

      Delete
  3. je to krásne napísané Erika!♥♥

    ReplyDelete
    Replies
    1. Ďakujeem veľmi pekne ;)♥

      Delete
  4. uuzasnee!! :D tesim sa na dalsiu :)

    ReplyDelete
  5. juchuuu .. krasa :) co najskor dalsiou :) a ta izba je uuuuzasna :)

    ReplyDelete
  6. Super super už si skoro tam =D ..len tak ďalej a si pohni =D =D =D

    ReplyDelete
  7. Anonymous1/11/12 19:13

    Ále :D pridaj už konečne časť prosíííím :D

    ReplyDelete
    Replies
    1. Dnes alebo zajtra určite! :D

      Delete
    2. Anonymous1/11/12 20:34

      Teším sa :D

      Delete